Slovník cudzích slov definuje asociála ako sociálne nezaradeného jedinca, konajúceho „inak“. Moja osobná skúsenosť ho definuje ako človeka, ktorého často stretávam, aj keď niekedy mám pocit, že on stretá mňa, na ulici, v autobuse, na zastávke, vychádzajúc z kostola, cestou do krčmy, skrátka všelikde. Neviem ako to robí ale vždy má inú tvár, oblečenie, povahu, zážitky, vždy ma prekvapí novým príbehom. Nečaká nič iné ako to, že ho vypočujem. Smiešnych pár minút môjho života. Chce sa cítiť aspoň sekundu pochopený, vypočutý. Časom som získal povesť empatického človeka. Nie som ani tak psychológ, ktorý poradí, skôr dokážem sústredene naslúchať a hlavne porozumieť. Ľudí nezaujímajú problémy druhých. Nechceme vedieť o tom, že existuje trápenie, veď máme dosť toho svojho. Jedno stretnutie mi osobitne utkvelo v pamäti. Vychádzal som z kostola, kde som si, ako poctivý nedeľný katolík, bol pozrieť čas omše. Keď som vychádzal z brány prechádzal okolo mňa starší muž opierajúc sa o bicykel. Pozdravil ma. Neprítomne som odzdravil, aj keď som ho nikdy predtým nevidel a radšej som pridal do kroku. Po chvíľke som za sebou som počul mrmlanie a zvláštny šuchot tak som sa obzrel, či sa náhodou o niečo nekalé nepokúša. S úsmevom na perách ma opäť pozdravil a položil mi otázku, ktorou ma trošku zarazil: „Zdravím vás, vy chodíte do kostola?“. „No, snažím sa“, odvetil som stroho. Odpoveď ho povzbudila: „Ja som Anton Vrablík z Moravského Lieskového, modlíte sa aj ruženec?“. „Tak sem tam,“ odvetil som vyhýbavo a začal som si ho so záujmom prezerať. Špinavá bunda, šiltovka, tesilky, štyri chýbajúce prsty na pravej ruke ale napriek tomu príjemná tvár... myslím, že výraz boží blázon je na mieste. Keď mi porozprával odkiaľ je a keď som ho oboznámil odkiaľ som ja začal rekapitulovať koho z našej dediny pozná. Keď sa ma opýtal kam mám namierené neochotne som povedal, že idem za kamarátmi na pivko, nečakane sa ponúkol či ma môže pozvať. Bolo mi ľúto odmietnuť aj preto, že pôsobil neškodne a bol dosť rád, že s ním niekto komunikuje. Tak sme si sadli ešte s mojimi dvoma kamarátmi ku kofole, ktorú sa silou mocou snažil zaplatiť. Potom som položil otázku kde prišiel o prsty na rukách a čakal som veľa odpovedí ale rozpravu na tri hodiny o jeho živote od detstva po súčasnosť nie. Žena schizofrenička, s ktorou sa po pol roku manželstva rozviedol, dieťa s nábehom na schizofréniu, životné lásky a sklamanie, trápenie, sklamania radosti, nové lásky, slepá dôvera v ľudí, naivita, jednoduchosť vytvorili polievku, ktorú v múdrych knihách označujú ako život. Kamaráti sa len smiali a zabávali sa na ňom. Keď dorozprával ospravedlnil som sa mu, že musím už ísť ale najskôr som mu musel napísať na zdrap papiera typológiu osobnosti, ktoré vymenil za svoju adresu s odporúčaním, že môžem kedykoľvek prísť na návštevu, že má veľkú záhradu plnú ovocia. „A tie slivky, to musíte vidieť a ochutnať!“ vystatoval sa. Keď mi triasol rukou povedal: „Nežeň sa rýchlo do svadby, najskôr sa s priateľkou dobre spoznajte a nech sa ti darí, si dobrý človek.“ Hádam ani netušil akú radu mi dáva. Ani ja som nevedel čo tým myslel. Ale asi vedel, že si na to raz spomeniem a možno mi to pomôže. Samozrejme papier som neskôr zahodil a na čas som zabudol.... Odvažujem si o sebe tvrdiť, že mám okolo seba „niečo“, akýsi magnet priťahujúci ľudí, ktorí sa potrebujú vyrozprávať, ľudí, ktorých nikto nechce počúvať, pochopiť. Zo začiatku mi to bolo nepríjemné, mal som potrebu ich od seba skôr odstrkovať než im akokoľvek pomôcť. Prideľoval som im často štatus bezdomovcov, alkoholikov, looserov, niktošov. Bolo to spôsobené často nedostatkom pokory, namyslenosťou, vlastným pocitom nadradenosti. Áno, hlúpe, ale nie tak nezvyčajné. Všetci máme v sebe kus namyslenosti. Keď sme bohatší, krajší profesionáli vo svojom obore, nikto nám nesiaha ani po päty. Neuvedomujeme si, že raz možno budeme potrebovať byť pochopení, budeme potrebovať pomoc ľudí, ktorých teraz považujeme za vydedencov, tých, ktorí sú nám teraz ukradnutí.
