Nová Dubnica. Niekdajšia zlatá baňa rozpočtu Slovenskej republiky, veďpovedzme si otvorene – tanky sa vždy zídu. Po zrušení závodov mesto duchov, nezamestnanosti a nízkych platov dnes mesto vládnuceho trojlístku. Po zrušení zbrojárskych závodov postrádalimiestny nejaký ten závod, tak si Fico s Mečiarom povedali, že im splniaželanie založili tam aspoň baňu na voličov. Z každého rohu sa na mňavycierajú falošné zubiská a lákajú ma na vykastrované frázy ako národ,sociálna rovnosť, zvyšovanie životnej úrovne. V prípade HZDS-áckejnástenky ma doráža boj s korupciou. Asi to po poslednom prešľape zabudlivyškrtnúť z volebného programu.
Vojdem do najväčších miestnych potravína víta ma obrovský, centrofixou načmáraný nápis na jednej z pokladní– NOVINKA u nás sa dá platiť aj kartou! Kupujem ginko čaj, pali paštétua rožky, kartou radšej neplatím a utekám späť do stánku. Odbíjadeviata hodina. Konverzný kurz zavesený na kraji stánku, ceny prepočítané naeurá, ľudia začínajú chodiť. Asi mnohý z vás nezažili predaj na jarmokocha situácie, s ktorými sa môžete stretnúť, niektoré príhody sú viacako vtipné, celé je to veľmi vyčerpávajúce ale človek si zvykne. Prichádza kumne „olašák“, ten musí mať aj žilu zlatú, pomyslím si. „Očúvaj ma vedúci,nevíte náhodu ten konzervný kurz či čo to je.“ Jasná vec, chytím požmolenýkartón a veľkými číslicami píšem 1€ = 30,1260 Sk. Odmení ma zlatým úsmevoma cupitá spracovať babičku čo obzerá jeho obliečky. „Pani také obliečkynezoženiete ani v Nemecku aj zľavu vám na ne dám sto korún, za 700. Babkamá ale obchodného ducha a romák sa ani nestihne čudovať a už hádže cifru450. Babka kupuje, spokojná sama so sebou, aj „olašák“ je spokojný, že nemuselísť ešte nižšie. To je čaro jarmokov. Ľudia sa robia navzájom spokojnými.
Striedavo sa rozprávam s ľuďmi, lákam zákazníkov, čapujem medovinu,chválim sa diplomom čo sme nedávno vyhrali na agrokomplexe za vysokú kvalitu.Ľudia blúdia pomedzi stánky vdychujú atmosféru zmeny. „Aspoň raz za čas sa tuniečo deje“, vysvetľuje dedko pri mne. Poznám už ľudí tohto typu. Kúpia si malúmedovinu a stoja pri vás 2 hodiny a vešajú vám na nos svoje starosti,problémy, spomienky z detstva, plány do budúcnosti. „Nech už tu je zima“,hovorí. „Prídu vnúčence ku mne na Vianoce, zídeme sa celá rodina, aj príspevkynám pán premiér pošle. Konečne človek s ľudskou tvárou.“ Slová opustiapánove ústa a ja omráčený jeho výrokom, snažím sa mu vysvetliť, že to nieje tak ako si myslí. Akú ľudskú tvár!.. Obyčajnému človeku sa nedajúvysvetliť tieto základné veci, on nevidí budúcnosť, nehľadí na kvalitu života,ktorý žije. Vidí dnešok, vidí prázdnu chladničku, choré dieťa – drahé lieky,vidí vlastnú nemohúcnosť pri zabezpečovaní si práce.
Večer sa o tom bavímes partiou pri vínku. Dospeli sme k záveru, že akokoľvek sa budemepohoršovať ako to tu nefunguje, nemáme právo odsudzovať obyčajného človeka, ževolí Fica alebo kohokoľvek iného. Keby sme sa boli narodili v inom meste,mali iné vzdelanie, inú výchovu mohli sme byť na ich mieste. Svet je postavenýna obyčajných ľuďoch a ja sa úprimne hanbím, že ich niekedy odsudzujema posmievam sa im. Aký sú hlúpy, nevzdelaný, alkoholici, looseri. Pritompracujú na miestach kam by som nevkročil a to všetko len preto, že nemajúinú možnosť. Hovoril som si, veď žijeme v slobodnom svete, každý má právoísť za lepším. Na jednej strane je ich lenivosť, nedôvera v systéma na strane druhej otázka: čo by sa stalo keby sme chceli byť zrazu všetciinžinieri, riaditelia, atď.? Ľahko sa nám všetkým píšu blogy v tepledomova, či z práce o skazenosti vlády, o ľuďoch, ktorí voliastrany, ktoré my by sme určite nevolili. Chýba nám pokora. Skúsme si poslaťsondu do našich duší a až potom môžeme nejakú poslať aj na Slovensko.
