Zarastený pán s palicou, sporo oblečený iba v trenírkach a zimnej bunde. Deravé topánky, z ktorých vytŕča niekoľko párov ponožiek. Žobrák, bez domova. A jeho nohy... Jediný pohľad na nohy dotyčného ma privádzajú do stavu nevoľnosti, hraničiaceho s maximálnym odporom. Stehná tejto bytosti sú poznačené vekom, jazvami, ranami vo fáze skorého, či neskorého hojenia a nespočetnými omrzlinami. Bezduchý a bezzubý výraz a oči. Oči živočícha, ktorého jedinou potrebou je ukojiť svoje nevyhnutné potreby, existenčné minimum. Oči dravca, zúfalého. Oči prosiace tým pohŕdavým spôsobom. Pýchou, v ktorej nezostalo už ani kúsok sebaúcty. Ecce homo...
Začalo sa "to" (nenapadá ma iný výraz) prechádzať pomedzi autá a klepotať kovovou palicou o chladný asfalt. Zvuk zúfalca. Malomocný 21. storočia. Ľudia zmrazení hrôzou, absolútne zaskočení. Postupne opadáva prvotný šok a autám sa začnú otvárať okná. Iba máličko, iba škáročka. Aby náhodou pach biedy a choroby nevliezol za nimi do áut a aby si ho neodviezli so sebou. Pri autá, do čerstvo napadaného snehu dopadajú mince, prvé eurá, posledné koruny. Ľudia si ukájajú hanbu za niekoho iného, ospravedlňujú si vlastné svedomie. Pozostatky výchovy. Inde počuť cvakanie zámkov. Strach. Mercedes vedľa zaklapol zámky a šoféra vidím ako zvyšuje hlasitosť. Nechce počuť, nechce vidieť. Výraz jeho tváre... Prečo by mňa mal zaujímať takýto človek? Veď pracujem, platím dane štátu. To ON je povinný postarať sa o takýchto. Zabezpečiť im základné potreby. Prečo by som sa mal zaťažovať, prečo by ma to malo otravovať každý deň na ulici? Odpracte mi to rýchlo z očí! Fuj, odporné!
Akoby spadol z neba. Pozri sa spoločnosť! Pozri sa štát! Pozrite sa všetci naokolo! Aj toto sme vyprodukovali. S tichým súhlasom dotyčného. Žobranie tu bolo odjakživa. V niektorých obdobiach a v niektorých kultúrach bolo a ešte stále je brané ako výsada. Ako privilégium. Kde hraničí vlastne žobranie s obťažovaním a kde hraničí súcit s egoizmom a sebeckosťou?
Naskočila zelená, rýchlo pridávam plyn. Míňam zjavenie ale zážitok vo mne rezonuje snáď doteraz. Sám neviem, čo si mám o tom celom myslieť. Človek na okraji spoločnosti, bez akejkoľvek šance na návrat k bežnému životu a ja, človek sediaci doma v teple za počítačom, mám ho snáď právo súdiť? Nie, to nespravím,... nemôžem. Chcem len povedať, že som mu nič nehodil. Napriek tomu mu ďakujem, že tam v to chladné januárové ráno stál a mohol som ho vidieť. ...čosi sa vo mne zmenilo...
