Cestička z hotela je zasnežená a neposypaná, viem, že pod vrstvou poprašku sa ukrýva ľad. Radím dvojku a jemne pridám. Zadné kolesá začnú utekať a ja, snažiac sa udržať vozidlo v rovnováhe stúpam inštinktívne na brzdu. Chyba! Auto sa začne nekontrolovateľne šmýkať. Uvedomujem si situáciu spred mesiaca, keď mama dostala šmyk a skončila v priekope. Vyčítal som jej vtedy prečo nepridala a namiesto toho stúpila na brzdu. Som v rovnakej situácii a stratu kontroly nad autom sa snažím aspoň čiastočne kompenzovať pridaním plynu. Auto zastane vo vysokom záveji otočené o dvesto stupňov asi meter od vysokého stromu. Prvé „hodiny“ v živote.
Zo zadného sedadla sa ozve vystrašený Sonin hlas:
„Čo sa deje? Čo sa stalo? Ste v poriadku?“
Soňa nevidí. Ako sama rada hovorí: „Nevidiaci vidieť nemôže, slepý nechce.“
Vie fantasticky rozprávať vtipy a sem tam si utiahne zo seba alebo zo svojho vodiaceho psa. Hovorila, že by s ním nikdy nešla skákať bungee jumping. Vraj by sa povracal a to by mu nikdy nemohla spraviť. Už sme si zvykli na jej druh humoru, aj napriek tomu, že spočiatku nás privádzal do rozpakov. Kým sa človek nezmieri so svojim hendikepom je odsúdený k samote a závislosti na druhých. Soňa túto fázu prekonala. Aj tým si získala môj obdiv a kamarátstvo.
„Ešte, že som to nevidela, lebo by som sa asi potentovala,“ dodá na odľahčenie atmosféry.
Všetci sú v poriadku, ale cesta je príliš úzka na to, aby sme sa otočili. Docúvam na hlavnú a pokračujeme, smer Bratislava. Lucii volá Dalibor. Vraj je dezén na pneumatikách zodraný, máme si dávať pozor. Už sme mali príležitosť overiť si to. Ešte nás nechá pozdravovať od Janette a my sa vzďaľujeme od Liptovského Jána a od jedenásteho kola Olympiády ľudských práv, na ktorej už neboli len prázdne slová a frázy. Účastníci sa stretli so zhmotnenými zástupcami diskriminovaných a znevýhodnených. Zistili čo to znamená podať si ruku s človekom, ktorému od narodenia chýbajú, čo je to pozrieť sa na nevidiacu, spoznali pár ľudí, ktorí pracujú alebo žijú v jednej domácnosti s Rómami a mali príležitosť pozhovárať sa so vzdelanou Rómkou, ktorej ide o budúcnosť vlastného národa.
Stretli sa so živými duchmi, ktorých si vytvorili v hlavách pomocou spleti správ z médií a názorov svojho blízkeho okolia.
Stali sa súčasťou metodiky „Živá knižnica“.
Najdôležitejšou súčasťou živej knižnice sú živé knihy – ľudia, ktorí sú iní ako väčšina. Majú netradičné zamestnanie, sú fyzicky postihnutí, majú inú orientáciu alebo zaujímavý osud. Sú medzi nami a väčšina z nás sa im vyhýba alebo ich ignoruje. Jediná ucelená mienka, ktorú si o takýchto ľuďoch môže bežný človek vytvoriť, je zmes nie veľmi reálnych a pravdivých informácií. Najúčinnejším spôsobom ako pochopiť a pomôcť je stretnúť sa tvárou v tvár, pýtať sa, počúvať a hlavne snažiť sa pochopiť. Doteraz neviem prísť na to, kto má z rozhovoru väčší osoh, pretože pre knihu je rozprávanie o vlastnom osude formou psychohygieny a pomáha jej zvládať vlastný hendikep, vlastnú inakosť.
Po prvých veľkých úspechoch a pozitívnych reakciách samotných kníh a čitateľov vznikla iniciatíva vytvoriť databázu živých kníh a aktívne sa podieľať na odstránení negatívnych javov v našej spoločnosti ako je diskriminácia, xenofóbia a predsudky. Nie nadarmo platí, že najcennejší poznatok je osobná skúsenosť.
Aj touto formou by som rád vyzval potencionálne živé knihy, ak majú záujem a cítia potrebu odovzdať svoju skúsenosť a pomôcť tak ľuďom prekonať bariéru predsudkov, aby nás kontaktovali prostredníctvom mailu ( ondrasik@iuventa.sk, maziniova@iuventa.sk, buckova@iuventa.sk )
Metodika živých kníh je prístupná a voľne stiahnuteľná na stránke Iuventy: www.iuventa.sk
Publikácia: „Živé knihy – nechajme knihy rozprávať“
http://www.iuventa.sk/index.php?www=sp_detail&id=117
Maťo a jeho "cesta" životom.
Sonička a jej platonická láska... výrobky z hliny...
Janette a jej skutočný príbeh
Maťo s čitateľmi
Ja :-) ... o programe big brother big sister a o dobrovolníctve (nielen) s Rómami
Sonička predvádzala aj svoje prístroje, pomocou ktorých si predstavuje svet okolo seba
