Vyjsť von a tešiť sa z obyčajných vločiek čo nikam nepadajú. Len klesajú lákané silou príťažlivosti, akejsi gravitácii, alebo ako sme to v piatok o pol šiestej nazývali. Spájajú sa a miznú. Bez zmyslu. Pochytať ich ústami, všetky, každú jedinú a nenechať zomrieť, roztopiť, lebo to je smrť, ktorej oni veria, reinkarnácia, to je moja momentálna túžba.
Vstúpiť do davu, nechať sa pohltiť a nenechať sa vidieť a vidieť všetko. Kúpiť si fľašu vína, Veltínske zelené a otvoriť ho v parku kľúčom od bytu, ktorý je ďaleko. Odhodiť staré významy a vychutnávať vôňu a chuť bubliniek pomiešaných s dymom cigarety. Ukrývať sa pred dažďom pod novinami a nechať zvyšné víno v odpadkovom koši, len aby sa neprevrátilo, s tajným želaním, aby možno potešilo ešte niekoho, tých druhých, tiež ľudí. A kráčať smerom k veži, kde majú lezci elektrickú zásuvku namiesto úst.
Koncert a množstvo usmiatych ľudí a všetci kričia „Legalización!“ a „Sexo, liberta!“ Podávať cigarety s obsahom marihuany ďalej a nedať si, nedať si len pre ten dobrý pocit, že radosť môže byť neovplyvnená a čistá. Prísť do krčmičky a dať si pivo aké v žiadnej inej na svete nemajú a jesť špíz s opekanými zemiakmi, rozprávať po anglicky a zisťovať kde ešte budeme. Kde sme boli a čo spravíme, aby sme svet urobili krajším, prijateľnejším pre čo najviac ľudí. Také tie nesplniteľné priania s nádychom spasiteľského komplexu. Veriť tomu ako dieťa príbehom z otcových úst. A dať pocitom zmysel, dať im nádej, splniteľnosť, veriť v budúcnosť.
