Palcom si hladím jazvu na ukazováku. Môj znak, odyseovská jazva, spoznáš ma, vždy. Aj keď to možno nebudem ja ale on. Veď vieš, ten, ten druhý. Prišiel len nedávno a usadil sa mi v hlave, je tam ako doma aj keď ho sprvoti nikto nepozýval.
Sadol si a povedal. – Chcem kávu! – A ja som sa spýtal či s mliekom alebo bez. A on povedal bez. Tak som ho poslúchal. Hovoril dlho do noci a potom ráno hneď s úsvitom. Odchádzal a prichádzal bez ohlásenia a niekedy som ho aj privolal. Bolo mi clivo, tak som nedbal, že ma často uráža a ponižuje. Bolo mi s ním dobre aj keď sme sa pobili a potom tiekla krv. Sladká ako cukrová vata, ako bozk na šiju. Ovlažil som si popraskané pery, vyprahnuté ústa. Na obed sme jedli muchotrávky, červené s bielymi bodkami, ako v rozprávkach, ako z mojich šnúrok na topánky, s ryžou a broskyňovým kompótom, tým od babičky. Zapíjali sme to bazovým vínom.
A hral Mozart a Bach a chvíľku aj Ludwig van. Skoro ako v Redute. Potom sme pili čaj a on ma udrel. Bez varovania. Ľavačkou. Usmial som sa a išiel som mu kúpiť čokoládu. Možno zabudne na to, že som ho urazil. Že som nesúhlasil. S možnosťami, ktoré sú v mozgu, ktoré nie sú hrou. Hlbšie v mojom vedomí, je to iba medzi tebou a mnou. Mením sa, starnem, silniem, zväčšujem sa... hlupáci, nevidíte čo ste spravili. Som v temnej chodbe ale rastiem. Sú iný, horší ako ja, haranti, buzeranti, sviniari, celé vnútro mi horí. To ja som ten dobrý, spasiteľ, vodca, chápajúci, milosrdný... Ukradnutý kameň, voľne dýcham.
Stál za mojim zrodením, dal mi život, nechce mi ale ukázať ako žiť. Páli ma koža, počujem kroky, čas začať, červená tmavne.
