Zazerám na V., mám chuť skríknuť „ty kurva“, ale potom si poviem, že je to príliš tvrdé, príliš agresívne, zostalo by to nepochopené. To slovo napriek tomu má svoju poéziu, svoje čaro. Ako noty obliate alkoholom ako ospanlivý pocit nutnosti, ako otupenosť presakujúca z noci do dňa. A prebíjať sa dňom, prepíjať sa dnom. Smejeme sa nad našou generáciou, nad „tínedžerskou pustatinou“. Spievať si spolu s The Who o tom, že „nepotrebujem bojovať za svoju pravdu“ o tom, že nepotrebujem „aby mi bolo odpustené.“ O našej veľkej vojne, ktorá sa neodohráva na bojiskách, ktorú bojujeme v sebe, o našom duchovnom konflikte a túžbe zložiť symfóniu, skladbu aby ju mal kto hrávať, znova a znova.
Staničné hodiny v Drážďanoch na ceste do Berlína už budú naveky ukazovať „za trinásť tri“ nepohnú sa z miesta a moment zostane naveky zakorenení v pamäti, pretože nebol obvyklý. Nezvykli sme si naň.
Ručičky ma nútia premýšľať nad uhlom pohľadu, pretože každá sekunda je dôležitá.
Písanie mi dáva slobodu. Dať myšlienkam tvar, znaky, vyhodiť ich von, len nech sú tu, nech tu zostanú a nepoletujú po hlave, nech nerobia zmätok, „bordel“. Príde mi niekedy vtipné keď prečítam ten prepis môjho vedomia. A keď už je text dokončený a pripravujem sa na jeho publikáciu, niečo ma zastaví. Dostanem strach. Strach z odmietnutia, z detinskej predstavy nezáujmu čitateľov. Spoločnosť vyžaduje striktnosť, vecnosť, žiadne zbytočné prejavy emócií, žiadna poézia. A keď čítam Hume-a všetko dá zmysel. Veď ani najúdernejšie slovíčko nikdy nedosiahne živosť skutočnosti, vnímania, potrebu dotyku, vianočných cigariet a viedenskej kávy so zjedenou šľahačkou. Potreba sladkosti, šľahačky na vrchu pohára je neznesiteľná, roztápa sa v pohári, v ústach, tam sa roztápa a ja hľadám spôsob ako jej zachrániť čo najviac, čo najviac pre seba, nech len zostane v ústach. Túžba povedať a nemohúcnosť výpovede je sladká. Príťažlivá.
