Vždy som sa rada hýbala. Nepatrila som k hyperaktívnym deťom, ale chodila som na skauting a rada behala. Mladosť som strávila dlhými prechodmi krajinou, prechádzkami na poliach. To všetko spôsobilo, že som niekoľko rokov pretekala v orientačnom behu a ľahkej atletike. Bola som dievča z gymnázia, takže pri pretekoch sme oproti deckám zo športových škôl vždy ťahali za kratší koniec. Ale to vzrušenie zo závodu! Občasné víťazstvo v okresnom, či krajskom kole mi prinieslo nielen neočakávané sebavedomie, ale aj pohyb a chôdzu ako životný štýl.
Mám veľké pochopenie pre všetky deti zo znevýhodneného prostredia. Sama som na lyžiarskom bola iba raz a aj to s požičanými školskými lyžami. Posledné roky som si všímala príbeh mladej Annamárie, ktorá v balerínkach porazila svoje súperky s profesionálnou výbavou. I napriek spoločenskej zbierke a podpore som si stále hovorila, že jednorázová spoločenská infúzia a záujem nestačí. Nemala som od jej budúcnosti veľké očakávania. Nie, že by na to nemala, ale prostredie a kultúra sveta v ktorom žijete vás v životných rozhodnutiach totálne ovplyvňujú. Neprežívam, že má iné priority a nateraz beh odložila. Rovnako z jej príbehu nerobím generalizujúce závery pre motiváciu všetkých chlapcov a dievčat v športe zo znevýhodnených rodín. Som si istá, kým pretekala, zažívala ohromné chvíle a posunulo ju to. Aj keby už nikdy nepretekala, jej príbeh má pozitívnu hodnotu. Na tom predsa záleží najviac. Ostatne, kto som ja, aby som ju posudzovala? Ani ja som nepokračovala v športe, či hre na piano, speve alebo maľbe, ktorým som sa od detstva venovala. Čo mi ale jej príbeh otvoril, je otázka systémovej inkluzivity športu.
Je prístup k športu rovný?
Odpoveď je aj pre bežného človeka jasná - nie. Športoviská sa dlhé roky nebudovali, nerozvíjali, na školách sa telesnej výchove vyhýbalo a to málo športu, ktoré sme ako krajina sledovali boli občasné úspechy hokejistov, vodných slalomárov, strelcov a potom cudzincov, ktorí nás úspešne reprezentovali na svetových podujatiach (vďaka za to!). Takmer u každého je úspech výsledkom nielen tvrdého úsilia, ale aj obrovských finančných prostriedkov, podpory rodiny. Sú to viac individuálne ako systémové úspechy. S tým sa stotožní asi každý.
Poďme ale hlbšie. Ako inkluzívny je šport pre mužov a ženy? Ako je inkluzívny pokiaľ máte inú farbu kože alebo hlboko do vrecka? A čo tá inkluzivita vlastne znamená?
Maskulinita a šport
Šport sa tradične spája s „mužnosťou“. V mnohých krajinách sa považuje za nevhodné, aby sa ženy venovali športu. Rovnako ženy, ktoré športujú, môžu byť vnímané ako „mužské“ alebo „neženské“. Spomeňme si len na bodyshaming fenomenálnej tenistky Sereny Williamsovej. Stereotypy zožierajú nielen ženy. Aj muži, ktorí sa nevenujú športu alebo nie sú naň talentovaní, môžu byť označení ako „málo mužskí“. Napriek tomu, že neexistuje jeden obraz mužskosti alebo ženskosti a šport by mohol poskytnúť priestor, kde sa tieto stereotypy stierajú, toto sa deje pomaly (ale predsa). Rodové štúdie športovania dievčat hovoria o tom, ako mladé dievčatá nechcú pri športe vyzerať. Zadýchané, červené, upotené, vyfotené v momente, kedy ich telo vyzerá groteskne a na tvári majú divoký, deformovaný výraz. Ďalšie dôvody, pre ktoré sa dievčatá stránia športu je vôbec možnosť kamarátiek súťažiť jedna voči druhej. Od detstva vtlačovaná predstava malej, krásnej princezny, ktorá poslúcha a s každým dobre vyjde, nejde ani s jedným, ani druhým obrázkom.
Kto vlastní hru?
Futbal a hokej sú u nás najviac podporované športy. Oba športy sú prevažne mužské a klubové. Oba s najväčšou pravdepodobnosťou môžete hrať od detstva aj na ihriskách. Tu ale uvidíte prevažne chlapcov. Dievčatá nájdete na okraji ihrísk alebo často v bránke. Keď sa výskumníci pozreli na tento problém, stretávali sa s odpoveďami, že:
a, dievčatá nie sú dosť dobré, nato aby hrali v útoku alebo
b, v istom veku sa skrátka nechcú hýbať.
V prvom ohľade množstvo štúdií preukázalo na to, že pokiaľ ide o zmiešaný team, kde je jedno alebo dve dievčatá a tréner vyložene nesmeruje chlapcov, aby im prihrávali, majú chlapci prirodzenú inklináciu loptu dievčatám neprihrať.
V tom druhom prípade, pozrime sa na to, aké ihriská vo verejnom priestore existujú? Tie futbalové, basketbalové, skrátka všetky, kde sú čiary sú veľmi rýchlo okupované chlapcami, pretože samotný dizajn ich k tomu vyzýva. Pilotný projekt parku Einsiedler vo Viedni odhalil prekvapivé závery. Prirodzenú expanziu a sebavedomie chlapcov voči nízkemu sebavedomiu dievčat prísť do konfrontácie o územie pre hru. Opäť spomeňte si, či ste niekedy mali tú odvahu vojsť do ihriska a vyhodiť skupinku chlapcov, pretože ste si zrovna chceli zahrať vy a vaše kamarátky. Apropó, dievčatá sa začínajú hrať často až v sprievode kamarátky, či častejšie kamarátok. Vo verejnom priestore potrebujú sociálny rozbeh a pocit bezpečia.
Viedeň to vyriešila aj redizajnom ihriska. Jediný vstup do ohradeného ihriska vymenila za viacero pre bezpečný únik v prípade častého šikanovania. Ihriská rozdelila na formálne značené pre futbal či basketbal a potom nechala voľné plochy. Tieto boli pre chlapcov a futbal neatraktívne, zatiaľ čo pre neformálne loptové či iné hry dievčat boli lákavé. K týmto ihriskám pridali platformy na sedenie, kde by sa dievčatá mohli stretnúť a rozbehnúť. Nuž a potom to najdôležitejšie – nesnažili sa chlapcov a dievčatá spojiť. V tomto veku boli obe skupiny príliš konfliktné, preto sa chlapčenské a dievčenské ihriská objavovali vo vzdialenosti.
Pre dievčatá to znamenalo zakúsiť si vlastníctvo priestoru, povzbudiť sebavedomie, hrať sa bez chlapčenských pozorovateľov. Je zaujímavé, že k rovnakému výsledku došli i štúdia futbalu vo Veľkej Británii. Zmiešané teamy nefungovali tak dobre, ako rozdelené chlapčenské a dievčenské teamy.
Je šport pracovná či voľnočasová aktivita?
Na šport sa viaže množstvo predpokladov o „práci“ a „voľnom čase“, ktoré muži a ženy často prežívajú odlišne. Starostlivosť o chorých a starých ľudí, výchova detí a iná práca v domácnosti sa považujú za tzv. „reproduktívne“ činnosti. Tieto stále vykonávajú prevažne ženy a dievčatá. Nie sú vo všeobecnosti uznávané ako „práca“ a nemajú spoločensky uznanú ekonomickú hodnotu. „Produktívne“ činnosti vykonávané mimo domova a najmä ak ich vykonávajú muži, prinášajú so sebou právo na voľno „v práci“, teda na voľný čas. V tejto kategórii je i šport.
Ak šport vnímame ako „produktívny“ v tom, že prispieva k fyzickému zdraviu pracovnej sily, potom treba poukázať na fakt, že prinajmenšom v niektorých profesiách tvorí pracovnú silu čoraz väčší počet žien. Pokiaľ ale šport u mužov môžeme považovať za opodstatnený, u žien ho môžeme považovať za stratu času. Ak naň ten čas popri všetkých povinnostiach a očakávaniach vôbec majú.
Na škole a vedení k športu záleží
Etnografická štúdia Sheryl Clark a Carrie Peachter s názvom Prečo dievčatá nemôžu hrať futbal? nám prináša zaujímavú prípadovú sondu do dvoch londýnskych škôl. Výskumníčky pozorovali žiakov a žiačky štvrtého a piateho ročníka, teda deti okolo 10-11 rokov.
Škola Benjamina Laurenca sa nachádza vo vnútornom Londýne v prevažne robotníckej štvrti. Jej žiaci sú hlavne z nízkopríjmových rodín, rôzneho etnického pôvodu, pričom až dve tretiny nehovoria anglicky ako svojim materinským jazykom. Študenti nenosia uniformu, teda I dievčatá sú často v nohaviciach. Mnoho z nich nosí hidžáb. Škola má len malé betónové ihrisko, ale na tomto platí, že futbal sa dá hrať len polovicu času. Zbytok je venovaný kriketu a ďalším pohybovým aktivitám. V tomto prostredí bolo kontinuálne 20-30 percent dievčat, ktoré sa tu prirodzene hrali či športovali.
Naproti tomu druhá škola Hollywood Bank sa nachádzala v zelenej prímestskej časti, ktorú obývali prevažne ľudia strednej triedy. Žiaci a žiačky boli takmer úplne biele, bez etnického pôvodu, hovorili po anglicky. V škole bola povinná uniforma. V prípade dievčat obnášala sukňu. Škola bola lepšie vybavená. Mala až päť ihrísk, kde neplatila žiadna časová politika. Väčšinu času boli venované futbalu, ktorý sa hral i počas víkendov. Neprekvapivo, prítomnosť dievčat na ihriskách bola nižšia, tvorili len 5 percent detí.
Rodové nerovnosti teda spôsobuje viacero faktorov z čoho politika ako sa využíva ihrisko a ako sa nosí uniforma je naozaj dôležitá. Výskumníčky poznamenali fakt, že hoci dievčatám nebol v žiadnom prípade formálne odopretý vstup na ihriská a možnosť sa hrať, tieto si však prostredie tak silne internalizovali, že sa cítili, že na športovisko nielen že nemôžu ísť, ale že im to nie je dovolené alebo dokonca nie sú schopné pohybovej aktivity.
Ide o pocit bezpečia
Tak je to i s dostupnosťou. Hoci infraštruktúra existuje (v nejakom stave), na to, aby fungovala pre rôzne skupiny ľudí, ktorí dnes nešportujú musí mať v prvom rade atmosféru bezpečia. Nehovoríme len o dievčatách alebo zdravotne znevýhodnených ľudoch. Ide aj o športujúce ženy, ľudí rôznej sexuálnej orientácie, ľudí iného etnika, vizuálne, či inak očividne odlišných ľudí. Nejde len o samotné miesto ihriska, ale všetko od momentu vstupu, cez šatňu, sprchy, miesto na sledovanie. Ak človek nemá dobrú skúsenosť v týchto priestoroch, ak zažil nevhodné poznámky, šikanovanie, jeho šanca na to, aby sa znova vrátil sa výrazne znižuje. A my strácame potenciálne zdravších a spokojnejších ľudí.
Tu sa samozrejme dá spraviť mnoho, pričom osveta a skvalitnenie služieb sú mimoriadne dôležité. Pretože tie vedia narušiť spoločenské predsudky, ktoré vedia mnohých odradiť. V tomto ohľade vnímam postupný spoločenský posun. Ak Olympíjske hry môžeme považovať za nositeľa trendov a pódium celosvetových kultúrnych a politických dimenzií športu, nemôžeme si nevšimnúť posun nielen v disciplínach, ale aj obsadení. V prvom ohľade to, že ľudia sa hýbu oveľa rôznorodejšie, než len tradičnými športami. Menej formálne. Rovnako viac ľudí žije v mestách a populácia je viac ženská. Toto presne odzrkadľuje pridanie nových disciplín ako je jazda na skateboardoch, BMX bicykloch či lezenie po stene (toto sú typické mestské športové aktivity). Vekový priemer športovcov sa znížil na úroveň detí a mladých teenagerov, tých, ktorí tieto športy zväčša praktizujú. Osobne dúfam, že to pomôže zmeniť predsudok voči mladým ľuďom na skateboardoch ako nutne hlučných užívateľoch verejného priestoru, ktorých tu len tak tolerujeme. Verím, že i im samým to dodá dôveru a inšpiráciu cítiť sa v meste sebavedomo a plnohodnotne. Ďalším posunom bolo vytvorenie zmiešaných, mužsko-ženských teamov, ktoré spoločne pretekali v disciplíne – či šlo o štafetové plávanie alebo triatlon. Z hľadiska stierania rozdielov medzi pohlaviami a pestovania teamového ducha to považujem za veľmi dobrý prístup.
Bezpečný šport bez zneužívania a útokov
Samozrejme Olympiáda ukázala aj iné stránky športu, ktoré potrebujeme naplno pomenovať. Šikanu, sexuálne obťažovanie. Hlasom vrcholných gymnastiek, či transrodových športovcov sa otvorili tabuizované témy, o ktorých vieme a ktoré sa nesmú ignorovať. Aj športovci sú len ľudia. Tlak na výkon a nevľúdna atmosféra dokážu zdecimovať i vrcholových športovcov. Olympiáda ukázala akým tlakom čelia ženy, či ľudia inej rodovej orientácie vo vrcholovom športe. Ale je to len špička ľadovca kultúry, ktorá prechádza nadol ako kaskády a začína v útlom detstve. Hovorme preto o atmosfére v športe. Prístup trénerov, tréneriek a vyučujúcich telesnej výchovy je absolútne zásadný. Hlavne u mladých ľudí môže necitlivé vedenie viesť k úplnej rezignácii na šport. Štúdie nezriedka hovoria o pokrikoch: hráš ako baba! Aj naše baby by ťa dali dolu! Tieto frázy by mali reprezentovať koniec éry toxickej kultúry v športe. K výkonnosti sa dá motivovať aj inak. Jedným z príkladov je napríklad americká organizácia US Centrum pre bezpečný šport (US Center for Safe Sport), ktorá vznikla po kauzách sexuálneho obťažovania a zneužívania. Jej cieľom je osvetou, konzultáciami, vzdelávaním trénerov a tréneriek zmeniť atmosféru športu na bezpečnú.
Verím, že tieto trendy sa prejavia i u nás. I v samosprávach pri uvažovaní nad tým, či namiesto futbalového ihriska predsa len nepostaviť multifunkčnú halu alebo taký verejný priestor, kde sa ľudia hýbu a športujú úplne neorganizovane. Aj tým, že dôjde k vychovaniu novej generácie vyučujúcich, trénerov a tréneriek, ktorí si budú plne vedomí svojho vplyvu a budú vedieť k športu a zdravšiemu a sebavedomejšiemu životu posunúť nielen tých najtalentovanejších, ale celé generácie.
