Cesty vlakom majú svoju atmosféru... z "báglu" si nešikovne vyberám trochu muziky proti nude, fľašu vody proti zákernej letnej dehydratácii a jednu veľkú bagetu proti podvýžive. Vlak sa pomaly rozbieha...
Kupéčko je takmer prázdne... spoločnosť mi robí iba spiaci chlapík so socialistickou tetovačkou na predlaktí a vymakaná sauna, ktorá je asi v cene (akurát to na lístku nie je nikde napísané). Po pár minútach saunenia je rozhodnuté... postavím sa vo vlakovej chodbičke, sťahujem okno a nechávam sa ovievať teplým letným vzduchom. Bezcieľne hľadím von oknom a pri tom sa kochám krásami Slovenska. Blížime sa do vlakovej stanice Vrútky...
Šialený piskot bŕzd a stojíme. Stanica je takmer prázdna... až na pár jedincov, čo práve vystúpili a ponáhľajú sa na prípojné vlaky alebo rovno domov. Ale predsa len, je tu ešte niekto. Okrem nich je tu ešte jedno pekné dievča. Sedí hneď oproti mne na lavičke a pozerá sa na mňa. A ja zasa na ňu. Dívame sa na seba...
„Prečo sa na mňa tak pozerá?" Usmejem sa a ona mi úsmev vracia "Homerunom" späť. Wau, to bol odpal! Je naozaj pekná... blondínka, dlhé vlasy. Ideálna postavička. Má na sebe letné nohavice a biele tričko. Cez plece má prehodenú takú športovú tašku, no hlavne sa na mňa stále usmieva. Hľadíme si priamo do očí... Kúúrva, to je pohľad, milión čertov tam hrá!
Sme od seba asi tak štyri alebo päť metrov. Mohol by som niečo povedať... možno aspoň - ahoj. Ale akosi sa mi nedá. Ono ak chce muž osloviť neznámu ženu, musí to urobiť smelo, sebavedomo a rázne. Žiaden pokakanček, žiaden roztrasený hlas. To v tejto chvíli určite nedám... a tak tam len tak stojím a tupo hľadím. Ona tiež nič nevraví. Len tak sedí. Hm, asi to bude nejaký vyšší level, keď si rozumieme bez slov od prvej sekundy. Áno, rozumiem jej v tej chvíli všetko a myslím, že aj ona presne vie...
Dve minúty! Vlak sa pohýna... výpravca to odpískal a ja krčím plecami. Postavila sa a zamávala mi. Ja stíham urobiť už len to isté. Vidím, ako mizne v diaľke a viem, že už ju nikdy neuvidím...
