V prvom rade som si ale pomyslel - tatko bude určite riadny "pako". Nehovorím, aj majstri tesári sa utnú, ale odfakliť si pekne jeden prst po druhom a nakoniec ostať úplne bez rúk? To už chce riadnu guráž alebo poriadneho blázna. Bude to zrejme tak, že milý ocino sa v tom najlepšom nevie ovládnuť a "lup" to tam pekne všetko - do poslednej kvapky.
V dnešnej dobe priviesť na svet osem detí, to chce naozaj odvahu. Ja si to osobne neviem ani len predstaviť. Ale veď vraví sa - ako si ustelieš, tak budeš spať a naša spomínaná rodinka má doma postelí ozaj neúrekom.
Poďme však k samotnej podstate. Otázka znie - čo ak som tehotná? Schválne, milé dámy (pánov určite nevynímajúc, lebo i tí si môžu spomínanú otázku položiť spolu so svojou partnerkou, milenkou, kamarátkou atď.). Koľko z vás už aspoň raz v živote muselo vysloviť túto otázočku?
Ak bábo chcem, tak je všetko v pohode, ale ak nie? Ostáva sa zrejme len modliť... Vtedy už toho človek veľa nevymyslí, i keď nejaké možnosti by sa ešte asi našli. Každopádne z nich by som vyberať naozaj nechcel...
Ak je človek dospelý a má nejaké to zázemie a pomocnú ruku okolo seba, tak vtedy sa dá aj takáto vec zvládnuť. Hlavne, ak sú na to aj po tomto "incidente" ešte stále dvaja. Ak tomu tak nie je, je to určite oveľa ťažšie.
Nakoniec, celá tá zrada spočíva v tom, že aj keď vieme, čo nám reálne hrozí, "pokúšame bohyňu Artemis" aby si nás našla.
Ja viem, že je to ťažké... Viem si veľmi dobre predstaviť mladého chalana, ktorý je neskutočne rád, že je rád a teraz si ma niečo začať nasadzovať? Veď nebláznite, ani náhodou... To by totiž nemusel "ustáť". Okrem toho, cez "gumu" je to o ničom, však áno... Alebo si viem predstaviť mladý pár, ktorý sa len tak začal nežne bozkávať a zrazu - "ups, už je to tam". No hej, stane sa... Nakoniec si viem predstaviť aj to, že v tom najlepšom sa odchádza naozaj veľmi ťažko.
Ono pred "tým" totiž rozmýšľame úplne inak, ako po "tom". Lenže potom často rozmýšľanie stráca akýkoľvek význam...
