Personálne agentúry už neberiem vážne

Agentúra vlastne robí sprostredkovateľa medzi budúcim zamestnávateľom a zamestnancom. Človek hľadajúci prácu napíše svoj životopis, poprípade nejaký motivačný list, kde zhrnie, čo by chcel robiť a pošle to na ich adresu. Ak sa pre neho nájde to správne zamestnanie, personálny agent ho nakontaktuje a oboznámi ho s konkrétnou ponukou. Prípadne ho môže agentúra preškoliť a pripraviť na očakávaný pohovor. Taká je teória a čo prax?   Najlepšie na celom tom "cirkuse" je to, že na správnych miestach sedia naozaj "správni" ľudia. Vraví sa, že personalista je človek, ktorý sám nič urobiť nevie, a preto ponúka prácu iným. Táto veta možno nebude až tak ďaleko od reálnej pravdy. Aspoň podľa toho akých personalistov som zažil ja na vlastnej koži.   Po skončení vysokej školy som niekoľko personálnych agentúr požiadal o ich služby. Zopár z nich mi poslalo späť svoje formuláre a poprosili ma o ich vyplnenie. Urobil som čo bolo potrebné a čakal na to, čo sa bude diať. Najprv sa nedialo vôbec nič, ale časom sa to predsa len rozbehlo. Začali prichádzať prvé ponuky. Bratislava sa príliš neozývala, to skôr prichádzali ponuky z ďalekej Prahy. Po niekoľkých e-mailoch som si nakoniec dohodol termín pohovoru a keďže podľa mne prideleného agenta bolo najlepšie stretnutie osobné a telefónom to veľmi vybavovať nechcel, lebo to vraj nie je to pravé orechové, šup ho do Prahy priamo osobne. Ono cesta z východu našej republiky do stredu Čiech pár hodín trvá a aj niečo stojí, ale veď keď ide o prácu, tak čert to ber.   To najlepšie ale prišlo až priamo na mieste. Po desiatich minútach čakania, keď ma sekretárka usadila do kresla pre hostí s vetou, nech chvíľu vydržím, sa z dverí vyrútil môj personálny agent. Mladý chlapík v nohaviciach a červenej košeli s nagelovaným kohútom na hlave. Po miestnosti pobehoval ako motorová myš a po krátkej chvíli mi oznámil aby som ho nasledoval. Prišli sme do jeho kancelárie a usadili sa. Mal som pocit, že je skôr platený od počtu slov za minútu ako za odvedené personálne služby. Našiel si môj životopis, opýtal sa ma akú prácu by som chcel robiť a čo som vyštudoval. Spýtal sa ma na tému mojej diplomovej práce a chcel sa o nej baviť v angličtine. Po tom, čo som mu oznámil jej názov (Analýza rizika riadeného procesu pomocou Farmerovho diagramu) sa zjavne zháčil a debata sa skončila. Chvíľu si ťukal vo svojom počítači a nakoniec z neho vypadli dve firmy a dve pracovné pozície, na ktoré by som sa podľa jeho slov jednoznačne hodil. V mojich očiach to vôbec tak jednoznačne nevyzeralo a tak sme sa rozlúčili. Celé toto "mecheche" trvalo tak päť, maximálne desať minút. Cesta sa naozaj oplatila...   Po niekoľkých podobných pokusoch som môj boj s personálnymi agentúrami úplne vzdal a vsadil na priamu cestu. Oplatilo sa...   Vravel som si, už nikdy viac žiadna personálna agentúra. Časom mi ale zopár známych povedalo, že majú iné a lepšie skúsenosti. Vraj to naozaj fungovalo dobre a boli spokojní. Čas pokročil, prešlo pár rokov a ja som začal uvažovať, že by nebolo zlé vrátiť sa na rodnú hrudu, prípadne aspoň o niečo bližšie k domovu. Zhoda náhod to chcela, že mi kamarátka práve v tom čase odporučila novú a ambicióznu personálnu agentúru v ktorej má konexie a teda stačí, ak napíšem svoj životopis a určite sa pre mňa niečo nájde. Tak som výzvu prijal a urobil čo bolo potrebné. Po pár dňoch sa mi kamarátka ozvala, že mám očakávať telefonát, lebo miesto pre mňa už je nájdené a môj personálny agent mi bude volať. V stanovený čas s perom v jednej ruke a telefónom v druhej ruke som sedel za písacím stolom a čakal. Nedočkal som sa... Druhý deň mi dorazil od kamarátky e-mail, že to môj personálny agent nestihol, ale že on sa určite ozve. Neozval sa... Tak s vedomím, že pracovná pozícia už asi nie je aktuálna som jej poďakoval za snahu a čas, ktorý tomu venovala. S prekvapením som sa od nej dozvedel, že pozícia je stále voľná, len môj agent má okrem toho môjho miesta potrebu obsadiť ešte ďalších 200 miest a nestíha. No zbohom, pomyslel som si pri predstave, že na telefonát čaká niekde inde ešte ďalších minimálne 100 ľudí. Viac som to ale nerozoberal a verný svojej mienke o personalistoch a personálnych agentúrach som to nechal voľne plávať...   Na prekvapenie asi po mesiaci mi zazvonil telefón a na druhom konci aparátu sa ozval môj stratený personálny agent aj s pracovnými ponukami. Oboznámil ma s konkrétnosťami a ja som si vzal čas na premýšľanie. Dohodli sme sa, že mu v pondelok, prípadne utorok na budúci týždeň zavolám a dám mu vedieť ako som sa rozhodol.   Po hlbokom premýšľaní a zvažovaní pracovných ponúk som v utorok poobede vytočil jeho telefónne číslo a hneď na prvý krát sa aj dovolal. Stihol som mu povedať, kto ho volá a s otázkou, či spolu môžeme hovoriť, som čakal na odpoveď. Odpoveď znela jasne: "za chvíľku zavolám späť". Vravím si fajn, milé gesto, aspoň nebudem musieť míňať svoje paušálové minúty a ušetrím. Tak som sa usadil, zasa vzal telefón do jednej ruky, pero do druhej ruky a čakal. A čakal... Čakal by som do teraz, keby som nevedel, že chvíľa netrvá viac ako hodinu, dve hodiny alebo tri hodiny. Proste po tomto zážitku už personalistov a personálne agentúry naozaj neberiem vážne...