Hokejové podmienky a aj všeobecné podmienky športu na Slovensku sú žalostné. K lepšiemu sa nič nemení a aj keď kde-tu vyskočí malá iskrička športového úspechu, väčšinou ostáva nepovšimnutá. Čoraz častejšie musíme vyzdvihovať aj priemerné výsledky a hodnotiť ich ako úspech. S konštatovaním, že sme malá krajina sa zmierujeme až príliš ľahko.
Je naozaj smutné, aké žalostné podmienky pre šport vládnu na Slovensku. Je hanbou, že šport číslo jedna - futbal, nemá jeden jediný adekvátny futbalový stánok, kde by sa mohli hrať domáce kvalifikačné zápasy. Takmer rovnaká situácia vládne aj v hokeji, kde nie sme schopní vybudovať moderný reprezentatívny štadión, ale radšej investujeme peniaze do akejsi „prestavby". Prečo mať dva štadióny, keď môžeme mať jeden- prestavaný.
Vraví sa: „Aká matka, taká Katka". Ak to premeníme do športovej terminológie - aké máme podmienky, také budú aj výsledky. Slovenskí hokejoví fanúšikovia sa v týchto dňoch zasa musia pýtať: „Bože, tak hlboko sme klesli?"
No veru, hlboko! Hĺbka trinástich sekúnd od potupnej remízy proti Maďarsku je naozaj poriadnou hĺbkou. Následná prehra po predĺžení proti Bielorusku je toho potvrdením a debakel s Kanadou je zrejme ďalším tupým klincom do pomyselnej rakvy slovenského hokeja.
Tento výber mal pred majstrovstvami sveta oveľa vyššie ambície. Zdalo sa, že jeho sila je oproti minuloročnému Šuplerovmu výberu väčšia a mužstvo ide na majstrovstvá dobre pripravené. (Dajú sa však zápasy s Nórskom a Lotyšskom považovať za adekvátnu prípravu?)
Opak je pravdou. Každú chvíľu sa vyplavujú na povrch nedostatky a je ich naozaj dosť. Nemohúcnosť hráčov v koncovke, nulové hokejové myslenie a množstvo chýb... to všetko je vidieť až príliš.
Jednou veľkou tragédiou sú slovenské presilovky. Neschopnosť hráčov usadiť sa v súperovom pásme, podržať puk a vytvoriť si streleckú príležitosť, sú na zaplakanie. Ak si odmyslíme posledných päť minút zápasu s Kanadou... v tom čase sa už Kanaďania zrejme videli niekde v horúcej sprche, prípadne pri fajnovej večery. Ak teda nebudeme brať do úvahy túto časť zápasu, tak doteraz je naša strelecká úspešnosť v presilovkách na nule. Je dosť nerozvážne, ak si hráči chcú brať príklad z tretej tretiny spomínaného zápasu... lebo majú pocit, že hrali dobre. V tom čase predsa viedla Kanada 6:1 a hrala na „pol plynu". Na to by sa nemalo zabúdať.
Ešte väčšou tragédiou je hra v oslabení. Päť gólov v presilovkách od Kanady je naozaj veľa. Faktom je, že sme boli vylučovaní za fauly, ktoré sa ani nestali... na veci to však nič nemení. My sme svoje presilovky nevyužili! S oslabeniami je potreba niečo urobiť. Aj ďalšie zápasy sa totiž budú rozhodovať hlavne pri nerovnosti hráčov na ľadovej ploche.
Na trénerskej lavičke sedí človek, ktorý stojí za najväčšími úspechmi slovenského hokeja. Jeho rozvaha a prehľad by teda mali pomôcť tomuto výberu, aby hral lepšie... no nedeje sa tak. Otázkou je, či tréner naozaj zvláda tieto majstrovstvá tak, ako sa sluší a patrí. Je fajn, že Filc vie vždy po zápase rozumne zhodnotiť, čo sa dialo na ľade a povie, že z daného sa musíme poučiť. Lenže poučenie neprichádza.
Je nanajvýš pravdepodobné, že doteraz aj on sám vyprodukoval značné množstvo chýb. Počnúc tou najväčšou, že ani po príprave a troch zápasoch na MS nemáme definitívu v zložení útokov. Na každý zápas nastupujeme v pozmenenom zložení a hľadáme typologicky si sediacich hráčov. Bohužiaľ sa to nedarí. Hráči sa medzi sebou prehadzujú a spolupráca viazne.
Je všeobecne známe, že na šampionáte nemáme naše najväčšie hviezdy a výber, ktorý do Švajčiarska cestoval mohol mať problém so zakončovaním svojich príležitostí. Strelca - „zabijaka" vo výbere nemáme. Toto sa naplno ukázalo pri premieňaní trestných strieľaní v zápase s Bieloruskom. Možno jeden z mála hráčov s ľadovo chladným zakončením a obrovskou perspektívou do budúcnosti ostal doma ako náhradník. Jeho meno - Tomáš Tatar. Aj to je veľká chyba. Hlavne ak tvrdíme, že budujeme výber pre nadchádzajúce Olympijské hry.
Ďalším problémom je zloženie presilovkových formácií. Hráč, ktorý vynikal v presilovkách počas celej sezóny a spolu so Žigmundom Pálffym nastrieľal neskutočné množstvo nádherných gólov sa na presilové hry vôbec nedostáva na ľad. V zápasoch sa na hru v presile dostal na konci stretnutia s Kanadou a hneď z toho bol gól, samozrejme po jeho šikovnej nahrávke. Jeho meno - Juraj Mikúš.
Otázne taktiež ostáva, či čas, ktorý dostáva útok s Michalom Hanzušom na čele, je adekvátny jeho gólovej potencii. Predsa len Michal vždy platil hlavne za výborného defenzívneho útočníka a preto ani jeho bodové konto nikdy nebolo nejako závratné. Nebolo by vhodné dať viac priestoru hráčom, ktorí majú na svojom konte v kluboch viac bodov?
Taktiež je dosť zarážajúce, že pred zápasom s Kanadou, sa podľa médií na tréningu objavili iba hráči tretej a štvrtej päťky. A to vraj hlavne kvôli brankárovi Halákovi. Otázka na pána trénera teda znie... nemá tréner pocit, že by bolo naozaj vhodné popracovať na presilových hrách a na oslabeniach niečo zmeniť? Hráme najstatickejšie presilovky a okrem hráča s pukom ostatní hráči stoja. Takto sa to predsa hrať nemá a nedá!
Samozrejme by sa dalo pokračovať ďalšími bodmi, ktoré zatiaľ škrípu. Či už je to rozohrávka obrancov, alebo otázka brankárskej jednotky v týme. Proste problémov kopa. Bude ich niekto riešiť?
