Na ihrisku nebolo živej duše, no neďaleko, vedľa našej hracej plochy sa diali zaujímavé veci. Chlapíci, všetci v rovnakých tričkách, stavali reklamné pútače a montovali umelú horolezeckú stenu, nafukovacie ihrisko na vodný futbal, chystali bránky na in-line hokej a okrem toho pripravovali ešte zopár ďalších rekvizít, ktorých význam som v tej chvíli nevedel rozšifrovať.
Keďže sme boli nepár, rozdelili sme sa traja proti dvom a hrali na jeden kôš. Popri tom sme po očku sledovali, ako sa opodiaľ postupne doťahujú posledné detaily a naokolo pribúdajú postavičky, ktoré zvedavo "očumujú", čo sa to tam vlastne bude diať.
Po nejakej hodine a pol, keď sme už ani len netušili, aký je vlastne stav, sme sa vybrali na "čumendu" i my. Decibely vychádzajúce z obrovských reprosústav pomaly naberali na hlasitosti... bolo jasné, že sa blíži začiatok veľkej adrenalínovej show.
V stánku, ktorý stál hneď pod umelou horolezeckou stenou, predávali výborné chladené pivečko... po takmer dvoch hodinách behania za loptou dobre padlo. Tak sme tam postávali s umelohmotnými pohármi v ruke a hľadeli, čo sa ide diať.
Moderátor spomínanej show zahlásil, že kto chce, môže sa prihlásiť do súťaží a ak sa zadarí, vyhrá i nejakú peknú a hodnotnú cenu. Súťažilo sa v lezení po stene na čas, naplánovaný bol turnaj v in-line hokeji, prípadne vo vodnom futbale a ešte zopár ďalších adrenalínových vychytáviek.
Najviac som sa ale zabával pri pohľade na bungee-running. Princíp veľmi jednoduchý... priviažu vás na gumené lano, vy sa musíte rozbehnúť hore kopcom a dobehnúť čo najvyššie... Poriadne natiahnuté lano potom vystreľovalo odvážlivcov, pekne jedného po druhom, naspäť na štartovaciu čiaru... akurát, že spätne na štarte sa objavovali v značne poškodenom stave. Oblečenie "zadrbané" od zeme a poriadne prifarbené zelenou trávou... no neskutočná zábava.
Tak som si pomaličky vychutnával ďalší zlatistý mok a kochal sa príjemnou atmosférou... teda až do chvíle, kým nám kamarát s úsmevom na perách neoznámil, že nás prihlásil do hokejového turnaja.
Následne sa dialo asi toto:
- No jaká toto bude sranda? Šak ja som na kolieskových korčuliach v živote nestál...
si zošalel?
- Joj, však korčuľuješ na korčuliach v pohode, tak budeš vedieť aj na týchto s kolieskami, no nie?
- Čo ja viem? Keď som na tom nikdy nestál...!?
- Skúsiš, uvidíš. Martin pôjde do bránky a my dvaja do útoku a dievčatá budú fandiť.
Ako povedal, tak aj bolo. Za pár minút už moderátor zahlasoval, že do turnaja sa prihlásilo osem družstiev a ako prvé proti sebe nastúpia - usporiadateľský tím a proti nim budú stáť neskutočné hviezdy s veľmi zaujímavým názvom - Big fat gaťky.
Hneď som vedel, koľká bije... „že jakýýý máááme fasa náázov?"
Pri hracej ploche bolo naukladaných minimálne dvadsať párov kolieskových korčúľ. Všetko samé osmičky, deviatky, sem tam nejaké desiatky. Nastal večný problém - nájsť veľké číslo na veľkú nohu. Nakoniec, predsa len... medzi všetkými tými šnúrkami a kolieskami sa podarilo nájsť i dva páry jedenástok. Bohužiaľ oba v žalostnom stave... Použiteľné boli iba jedny, no i na tých sa akosi nechceli točiť kolieska... teda dopredu ešte ako tak, dozadu však ani o kúsok.
Ešte pár záberov na rozkorčuľovanie, konečné dotiahnutie šnúrok a Big fat gaťky mohli nastúpiť na svoj prvý a pravdepodobne i posledný zápas. Ono totiž kurzy na víťazstvo Veľkých tučných gatiek sa určite pred prvým hvizdom duelu pohybovali v abnormálnych hodnotách.
Ja osobne som sa však na začiatku tohto prestížneho zápasu cítil vynikajúco. V tej chvíli som mal pocit, že s kolieskovými korčuľami na nohách som sa snáď i narodil. Proste neuveriteľná pohoda...
Zaznel prvý hvizd a zápas sa mohol začať. Po prvých nesmelých oťukávačkách z oboch strán sa ako prvý dostal k slovu favorit duelu. Vyslal na našu bránu niekoľko tvrdých a presných striel. Pri týchto nepríjemných projektiloch nás podržal náš famózne chytajúci brankár a z následného rýchleho protiútoku som nedal súperovmu gólmanovi žiadnu šancu. Favorit sa mohol začať triasť o výsledok... bohužiaľ, nestalo sa. O pár minút sme prehrávali 1 : 4.
Samozrejme, že sme nehádzali hokejku do žita a pokúšali sa zápas ešte zdramatizovať. Po skvelej kombinačnej akcii sa nám to i podarilo... zaznamenal som svoj druhý gól v zápase a následne prejavil i ozajstnú neskrývanú spontánnu radosť. Moje ruky vyleteli prudko do nebies a po sekunde ich bohužiaľ nasledovali i moje nohy. Ocitol som sa prudkým pádom na chrbte...
Po tomto neskutočne akčnom a adrenalínovom prejave radosti som už zápas dohrával len pozične. Nakoniec sme ho prehrali 2 : 7 a s turnajom sa vcelku dôstojne rozlúčili. Narazený chrbát som sa následne pokúšal rozhýbať aj pri volejbale. Bohužiaľ s opačným efektom...
Večer sme sa presunuli na neďalekú kamarátovu chatu a chystali príjemnú letnú opekačku. Ja som však zisťoval, že nevládzem zodvihnúť ani niekoľkolitrovú bandasku s vodou, dokonca si sám nedokážem zaviazať ani šnúrky na topánkach. Cítil som, že sa so mnou deje niečo veľmi čudné.
O pol noci ma už rodičia viezli takmer nehybného do nemocnice. Pán doktor mi dal pohárik na moč a vraj nech sa skúsim trošku to... tak som skúsil. Napustený pohárik som mu po chvíli priniesol späť a jeho výrok si budem pamätať už asi navždy: „močíte čistú kolu... budeme si vás tu musieť nechať."
Nasledovala najhoršia noc v mojom živote... Neskutočné bolesti a po niekoľkých minútach som to s pohybom mohol úplne zabaliť. Doktor mi na cestu ešte pribalil katéter a vraj ma bude každú hodinu kontrolovať. Uložili ma na JISku a do žíl mi pustili infúziu...
Krv v moči bola na tri krížiky. Mal som pocit, že sa od bolesti celý trasiem a lieky akosi nezaberajú. Naokolo stonali ďalší pacienti a ja som sa začal neskutočne báť... „Čo sa to vlastne so mnou deje?"
Vtedy sa sestričkám podarilo môj strach ešte dokonale vygradovať. Hovorili o mne vo vedľajšej miestnosti, len bohužiaľ akosi príliš nahlas...
- No, možno ho budú musieť operovať.
- Bože, taký mladý chalan. Celý život pred sebou...
„Tak ďakujem pekne, milé kočky": vravel som si v duchu a so slzami v očiach. Po hodine ma prišiel zasa pozrieť doktor... Moč už bola "len" na dva krížiky.
„Vyzerá to tak, že tie obličky budú možno len narazené..."
Síce som nevedel presne, čo to znamená, ale tušil som, že určite to bude lepšie, ak sú len narazené, ako by mali byť poškodené, no nie? Ráno pred štvrtou ma prišiel pozrieť aj samotný primár. Odchádzal akýsi pokojný, tak som potichu začal veril, že to so mnou nakoniec možno nebude až také zlé...
Po troch dňoch som sa prvýkrát postavil na nohy. Po týždni ma pustili domov a po mesiaci a niečo som začal normálne chodiť...
...dopadlo to dobre - a ponaučenie? Ak dám nabudúce gól za Big fat gaťky, tak sa budem musieť tešiť pokojnejšie... už bez tých rúk nad hlavou.
