Hm, milujem chvíle, keď si len tak sadnem... mám na to naozaj vymakané kreslo, v ktorom sa sedí dokonalo. No a ako tak sedím, pustím si muziku a započúvam sa. Popritom naslúcham textu a niekde vo mne sa naštartuje zvláštny proces, pri ktorom sa do môjho tela uvoľňuje príjemná nálada. Tá "nálada", to je taká zvláštna zmes všetkého možného - predstáv, nápadov a emócií.
Mám rád takéto chvíle, pretože vtedy mi napadajú básne. Ono stačí len zapisovať, čo beží mysľou. Stačí krátky okamih... pár sekúnd, maximálne minút, a na papieri sa objavuje výsledok. Niekedy sa stáva, že tá "chemická reakcia" nedobehne do konca a pokus je odsúdený na zánik... asi niekedy chýbajú kvalitnejšie prímesi. Alebo sa proste proces zasekne...ono výsledok takého procesu je vždy neistý.
Lenže ako beží život, takýchto chvíľ je pomenej. Zrejme sa mi moja pomyselná "múza" vzďaľuje. Niekedy sa bojím, že nabudúce spomínaná "chemická reakcia" v mojom vnútri ani nezačne. V kútiku duše mám vždy ukrytý strach, že báseň, ktorú som práve dopísal - že bola posledná.
Možno sa tak cítia všetci, ktorí občas píšu. A je jedno, či píšu hudbu alebo texty. Možno i oni majú strach, že tento text alebo táto melódia, ktorú práve stvorili, bude ich posledná. Že nič ďalšie už posledný výtvor neprekoná.
No zatiaľ sa ten stav vracia a som mu za to vďačný... dúfam, že ma nadobro nikdy neopustí. Bolo by mi za ním veľmi smutno.
Mimochodom, včera večer som pre seba objavil novú kapelu. Chalani pochádzajú z Prešova a volajú sa Komajota. V rádiu môžete počuť ich nový singel Ráno v novinách. A tak som si splašil celý ich album a včera večer som si na neho našiel čas. Veľmi milo ma prekvapil. Hudba, no hlavne texty...
Aj som si tak pre seba pomyslel - no nebolo by zlé, keby som mohol počuť z rádia naspievaný i nejaký vlastný text. Veď nie je treba veľa, stačí, aby si ma našla nejaká perspektívna kapela, ktorá ešte nemá textára.
Takže milá, zatiaľ neznáma kapela, som tu. Stačí sa mi ozvať... ale rýchlo, pokiaľ všetky tie "chemické procesy" vo mne fungujú.
