V tom veľkom roztočenom svete sa každému z nás krúti i ten jeho malinký, vlastný svet. Tiež mám jeden taký a musím povedať, že všetky tie jeho otočenia sú dosť podobné. Výchyliek od normálu je vskutku málo. Dni sa podobajú ako vajce vajcu a na slepačej planéte by určite povedali - akoby ich jedna sliepka mala. Ale nesťažujem sa, ja mám svoj stereotyp vlastne rád.
Teda až na tie rána... tie sú hrozné a hlavne neskutočne rýchle. Zobúdza ma môj mobil. Robí to strašne zákerne a hlavne na môj vkus akosi priskoro. Čudujem sa, že ho napriek tomu ešte mám vcelku v obľube. Možno je to tým, že občas sprostredkúva i príjemnejšie veci, ako je ranné vstávanie. Všetci to ale poznáte, jedno zvonenie ešte nič neznamená. Musia byť minimálne tri, aby človek vytiahol nohy z postele. Prvé zvonenie je pre mňa iba jednoduchým znamením - zober do ruky ovládač a stlač tlačítko BAND. Ozve sa Ranná show a ja môžem snívať ďalej.
Ale jasné, nakoniec predsa vstanem. Pretože musím. Tu obdivujem ľudí, ktorí sú schopní urobiť ešte x záhadných činností a pritom pokojne v pohodičke prídu načas a spokojní do práce. Extrémisti, ktorí si idú ráno zabehať, dajú si lahodný kúpeľ, kúpia si čerstvú tlač a chutné raňajky. Pri rannej kávičke si noviny pekne celé preštudujú a spapkajú chutnú vianočku. Sakra, kde na to berú čas?
Ja vstanem, umyjem sa, oblečiem sa a pálim do práce...
Nenávidím rána, avšak milujem večery. Tie majú svoje kúzlo. Už to, ako človek príde z práce a prehodí sa do domáceho oblečka, už to má svoje čaro. Ale okrem toho sa tu otvára toľko možností...
Na polici na mňa žmurkajú knihy a hneď tá prvá mi šepká... „poď, zober si ma a čítaj. Si ešte len na šesťdesiatej tretej strane." A tie ostatné len pritakávajú... „áno čítaj, čítaj. Aj my chceme byť prečítané." Zo stojana na mňa volá nové Cédečko... „človeče, načo si ma kupoval? Vlož ma už konečne do toho prehrávača!" V kuchyni sa trasú hrnce a pýtajú sa... „budeš dnes variť? V chladničke máš prichystanú tú dobrotu, čo si si priniesol v sobotu z nákupov."
Popri tom všetkom sám dobre viem, že o šiestej sa začína na zimáku hokej a do kina prišiel nový film. V telke dávajú môjho obľúbeného seriálového hrdinu a kamaráti už od piatej majú nahodený server s futbalovým managerom. A v internátnom klube dnes ešte navyše koncertuje chlapík, ktorého som zatiaľ nevidel LIVE.
Mám sa pokrájať? To sa predsa nedá... ak si pustím počítač, i tam na mňa číhajú ďalšie nástrahy. RSS čítačka oznamuje - 10 nových článkov. Podcasty hlásia niekoľko nových relácií. Škoda, že mám na to všetko iba pár hodín.
A takto sa môj svet preklápa k ďalšej reznej rane. Ticho stojím a dívam sa cez okno. Okrem mňa ostalo hore ešte pár podobných nadšencov, ktorí sa snažia nočné rezy skracovať na minimum. Lampy však pomaly zhasínajú.
„Ešte sa teda pozriem, čo je nové na blogu a idem si ľahnúť. Zajtra ma zasa čaká jedno neskutočne ťažké ráno."
