Ťažké okamihy posúvajú život ďalej a hlavne často menia jeho smer. Stáva sa, že sa ocitnete niekde, kde vôbec nikoho nepoznáte a nikdy pred tým ste tam neboli. A to hlavné je, že ste tam úplne sami...
Na začiatku boli dve možnosti. Ostať doma a utopiť sa v potápajúcom sa slovenskom školstve, alebo odísť preč a pokúsiť sa prijať výzvu, ktorá na mňa čakala ďaleko od domova. Vybral som si béčko - cestu do neznáma.
Môj odchod v sebe okrem iného skrýval i cestu za láskou. Moja snaha priblížiť sa jej a mať ju bližšie, aspoň trochu na dosah. Veď nie nadarmo sa hovorí, že láska hory prenáša a tento nekonečný údel človeka - milovať, ktorý musíme celý náš život znášať si naozaj nevyberá... keď totiž miluješ, tak nie je čo riešiť.
Láska bola bližšie, ale nie so mnou. Z dvanástich hodín cesty boli už iba tri, ale inak samota. Cudzie mesto, cudzí ľudia a všetko nové, nepoznané. Nemáte nič, maximálne tak nejaké peniaze vo vačku, mobil v ruke a plač na krajíčku. Okrem toho jediné čo vám môže pomôcť - snahu, riešiť vzniknutú situáciu.
Bývanie mám, provizórne - kým si niečo sám nenájdem. A tak hľadám... kupujem inzertné noviny, vytáčam telefónne čísla a verím, že budem mať šťastie. Mám ho, po dvoch týždňoch sa sťahujem... zasa síce do cudzieho, no snáď teraz už i tak trochu môjho a spoznávam nových ľudí, u ktorých budem bývať. Verím, že budem mať na ľudí šťastie...
Medzi tým si čas krátim i nemožným. Nikdy som ho nemal tak veľa ako teraz. V práci som od skorého rána do neskorého večera. Hlavne je nebyť sám, samota je totiž strašná... ak ste ju pred tým nepoznali. Netušil som, aký viem byť pracovitý. Večer mi spoločnosť robia moderátori v rádiu a cez deň kolegovia v práci. Najmladší je o šesť rokov starší ako som ja. Nikto v mojom veku... všetci so záväzkami a plnými rukami a hlavami povinností. Každý z nich má už svoj vlastný svet a ten môj im môže byť ukradnutý. Inak sú ale fajn... milí, priateľskí. Dá sa povedať, že na ľudí šťastie mám. Na nových známych, kamarátov a priateľov pomenej.
Pomaly poznávam mesto a svoje okolie. Žijem kultúrne... chodím na koncerty, chodím na futbal, na hokej... no kde sa len dá. Bojujem so samotou a pretláčame sa ako Elán so životom... "Už mám hánky položené takmer na stole".
Nikdy by som neveril aké náročné je nájsť si nových známych a priateľov. Okolie sa mi snaží pomôcť, ale som vytrhnutý z iného sveta a zo svojej komunity. Ide to preto veľmi ťažko. A tak robím krôčik za krôčikom a medzi tým si pomaly zvykám na to, aké je to byť sám... "Veď človek je preto človek, že si vie zvyknúť na čokoľvek".
