Nenápadný africký lev Numídia – 2. Časť.

V roku 202 pred n. l.  sa pri Zame stretli kartháginské vojsko pod velením vojenskej legendy Hannibala a rímske légie, ktorým šéfoval mladý talentovaný Scipio. Všetci olympskí bohovia si zháňali lístky do prvého radu - chystalo sa mega divadlo - Hannibal versus Scipio - dvaja dosiaľ nezdolaní géniovia, obidvaja odhodlaní hrať na víťazstvo. No ktosi ešte chýbal. Scipio odkladal všetky vojenské akcie, pretože na niekoho čakal - cez pol kartháginskej ríše sa totiž hnal ako namydlený blesk Masinissa na čele elitnej numídskej jazdy - posila ktorú Scipio veľmi potreboval. Numiďan sa nakoniec dostavil v čas a tento najväčší šláger druhej púnskej vojny sa mohol začať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Ring pri Zame bol pripravený, - v priamej konfrontácii sa stretáva skúsenosť reprezentovaná Hannibalom verzus mladícka dravosť a zdravá drzosť reprezentovaná Scipiom a Masinissom - dvoma veliteľmi, ktorí sa, ako sa hovorí našli.Hannibal veľmi na výber nemal. Existovali len dve možnosti ako sa mohla táto zrážka skončiť: Rozbiť Scipia, alebo áno. Tretia možnosť nebola, pretože porážka by znamenala prehru v predlhom konflikte s Rimanmi.

Druhá púnska vojna sa chýlila k svojmu rozuzleniu. Malo sa rozhodnúť o tom, kto sa stane dominantný v západnom stredomorí. Mapka západného stredomoria z obdobia jej začiatku:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

http://explorethemed.com/Images/Maps/PWars2_936.jpg

V lete roku 202 pred n. l. pri Zame sa stretli obe armády s približne rovnakým počtom vojakov 35 000 - 40 000 na oboch stranách (údaje sa rôznia, ale nebudeme ďaleko od pravdy ak si predstavíme vojská s približne rovnakým počtom mužov). Hannibal aj Scipio už dokázali, že vedia poraziť aj početnejšie armády vďaka svojmu strategickému mysleniu (v prípade Hannibala tých dôkazov bolo viac - najvýznačnejší hádam bitka pri Cannách, v prípade Scipia najmä bitka pri Ilippe).

Hannibal mal k dispozícii silný oddiel bojových slonov, ale slabšiu pechotu (aj napriek prítomnosti 15 000 ostrieľaných veteránov) a čo bolo najväčším nedostatkom - menej jazdcov, vďaka tomu, že jeho numídsky spojenec Syfax bol už porazený a teda numídska kavaléria sa nemohla zúčastniť v takom počte ako Masinissa poskytol Scipionovi.

SkryťVypnúť reklamu

Scipio mal naproti tomu k dispozícii špičkovo vycvičených legionárov a početnejšiu jazdu (len vďaka tomu, že sa Masinissa prihnal včas). Svojmu mladému numídskemu spojencovi odovzdal velenie nielen nad 6 000 numídskymi jazdcami, ktorých si doviedol Masinissa so sebou, ale pridal mu aj 3 000 rímskych kavaleristov. Masinissa sa postavil na pravé krídlo a bitka sa mohla začať.

Rozostavenie vojakov pri Zame pred začiatkom bitky:

Rimania v modrom - 3 rady legionárov, ľavé krídlo jazdy tvorili spojeneckí jazdci z Itálie, pravé elitní rímski jazdci (3000) a ešte elitnejšia numídska jazda (6 000) pod velením Masinissu. Ľahkoodenci „vypĺňali zväčšené medzery medzi manipulmi (menšia jednotka z ktorej sa skladala légia ako celok).

SkryťVypnúť reklamu

Kartháginci v červenom: silná jednotka slonov v predu, pripravená udrieť ako prvá. Kavaléria na oboch krídlach početnejšie slabšia ako rímska: na pravom krídle kartháginskí jazdci, na ľavom toľko Numíďanov, koľko dokázal Hannibal zohnať. Pechota zoradená podobne ako rímska v troch radoch: v prvom rade najatí žoldnieri rôzneho pôvodu, v druhom vojaci pozbieraní z rôznych teritórií karháginskej ríše - lýbijsko - fénického pôvodu a v treťom rade elitní ostrieľaní veteráni, ktorí zažili celú kampaň Hannibala v Itálii (počtom 15 000):

Obrázok blogu

Zdroj: http://www.roman-empire.net/army/zama.html

A bitka sa začala vskutku zostra - Hannibal poslal svojich slonov priamo na rímske légie v nádeji, že Rimanov rozoženú a bude hotovo. Scipio však tento ťah prekukol a vojaci dostali príkaz rozostúpiť sa, čím vytvorili ešte väčšie medzery medzi sebou, a kartháginské slony vošli priamo do nich. Ľahkoodenci, ktorí boli rozmiestnení tak, aby sa nachádzali blízko týchto „medzier", mali za úlohu slonom poriadne zabrnkať na nervy, no a následne Scipio vydal rozkaz trúbačom trúbiť čo im sily stačili. Hannibalove slony začali byť ozaj nevrlé a obzerali sa po zdrojoch týchto zvukov, ktoré chceli zašliapnuť. Výsledok bol ten, že do seba narážali a vznikal obrovský chaos, ktorému predsa len padlo za obeť aj množstvo Rimanov, no Scipio dosiahol čo chcel - otočil aspoň niektoré slony priamo na kartháginskú armádu a zároveň znemožnil naplno využiť ich potenciál. Mohutné a splašené zvieratá si následne „vyšliapli" aj na časť kartháginskej jazdy, ktorá vykonávala jeden zo zastieracích manévrov. Aby bolo „dielo skazy" dokonané, slony sa prešli aj po časti kartháginskej pešej armády a spôsobili chaos v prednom rade. Priebežné skóre teda bolo 1:1

SkryťVypnúť reklamu

Hannibal nariadil slonom útok na rímske légie:

Zdroj: http://www.roman-empire.net/army/zama.html

Obrázok blogu

Následne hodlal Scipio využiť rozruch, o ktorý sa postarali slony a ihneď vydal rozkaz na útok jazdy. Masinissa a spol. si splnili svoju úlohu do bodky a ako prvá „povolila" kartháginská jazda na pravom Hannibalovom boku. Masinissa sa trápil o niečo dlhšie, ale následne zlomil aj on odpor nepriateľskej jazdy (zvyšky numídskych spojencov na strane africkej mocnosti) a začal ich prenasledovať. Toto bol trochu prúser pre Scipia, pretože s jazdou počítal a tá sa teraz preháňala po púšti zaháňajúc nepriateľa, čo síce bolo pekné, ale rozhodne mu chýbala v centre bojov, od ktorých sa momentálne vzďaľovala. Bol si však vedomý prevahy v pechote a preto sa nádejal, že to rozchodí.

Útok jazdy - Masinissa zaháňa kartháginské krídla:

Zdroj: http://www.roman-empire.net/army/zama.html

Obrázok blogu

Začal sa teda boj pechoty. Scipio pritlačil a prevzal iniciatívu. Po krátkom čase sa začal prejavovať rímsky výcvik a prvý rad nepriateľa zložený zo žoldnierov sa začal rozpadať. Druhý sled Hannibalových síl hodlal zasiahnuť, ale v tom momente nastal opäť veľký zmätok, pretože rimania svojho nepriateľa zatlačili a prvý a druhý rad Hannibalovej pechoty sa navzájom zrazili. Spôsobilo to ešte väčšiu paniku medzi žoldniermi a lýbijsko-fénickými vojakmi (prvý a druhý rad) a dokonca sa stalo, že niektorí Hannibalom najatí žoldnieri sa proste otočili na päte a zautočili proti „svojim". Veľmi nevýdaný jav uprostred bitky, ktorému musel Hannibal čeliť. Kartháginské eso však neskladalo zbrane a proste iba počkalo, kým sa bitka dostala „až dozadu" k tretiemu radu - do boja zasahujú najelitnejší vojaci, akých Karthágo kedy malo (podľa mnohých odborníkov na vojenstvo jedni z najlepších vojakov starovekého sveta - Hannibalovi veteráni). Tí držali svoju pozíciu pevne ako skala a tentokrát sa začala prejavovať veľká únava na rímskej strane. Útočiaci rad legionárov sa začal rozpadať a Scipio musel okamžite reagovať. Urobil jediné čo mohol - roztiahol líniu do strany - čím hrozilo Hannibalovi obkľúčenie. Ten musel preto reagovať rovnako. Obe strany teda „prišli" o možnosť držať v zálohe rezervy a bitka sa dostala do fázy hop, alebo trop.

Hannibalovi vojaci hodní svojej povesti začali rímske vojsko pomaly, ale isto dostávať do úzkych a Karthágo v tomto momente smerovalo k víťazstvu, keď tu zrazu...

Z prenasledovania nepriateľa sa urýchlene vrátil Masinissa aj s celou rímsko-numídskou elitnou jazdou a precízne si vybral miesto, kde udrie. A udrel chirurgicky presne - rovno do chrbta elitných Hannibalových veteránov - karthágisnká línia sa rozpadá. Masinissa naklonil misky váh z kartháginskej strany na stranu Scipia.

Masinissa zachraňuje Scipionovi víťazstvo:

Zdroj: http://www.roman-empire.net/army/zama.html

Obrázok blogu

Pristavme sa na moment pri úlohe, ktorú v bitke pri Zame zohral Masinissa. Porazil karthágiskú jazdu a tá sa dala na útek. Je to až neuveriteľné, ale Hannibal opäť ukázal svoju velkosť - zakomponoval totiž aj túto možnosť do svojho plánu, ktorý mal mať víťazný koniec. Predpokladal, že mladý temperamentný Masinissa sa nechá „uniesť" a unikajúcu jazdu bude prenasledovať až sa vzdiali tak ďaleko, že vlastne Scipio stratí viac ako Hannibal - početnejšiu kavalériu. Hannibal si tento manéver nevycucal z prsta - podobná vec sa totiž už stala a to pomerne nedávno v roku 217 pred n. l. v najväčšej bitke helenistickej epochy (a do konfrontácie Atilu s Aettiom na Katalunskych poliach v 5. Stor. n. l. aj najväčšej bitky v starovekej histórii) pri Rafii, kde Antiochos III. (Seleukovská ríša) „ušiel" pri prenasledovaní utekajúcej časti nepriateľovej armády (Ptolemaia IV. Filopátora - Egypt) tak ďaleko, že získaná výhoda sa stala nevýhodou a jednoducho sa nestihol včas vrátiť a bitku senzačne prehral.

V momente , keď Hannibal začal získavať prevahu a Rimanom hrozilo, že by ich porazil (už zase) Scipionovi v poslednej možnej chvíli pribehol na pomoc vracajúci sa Masinissa a mimoriadne prudkým a extrémne presným útokom zameraným na Hannibalovu najsilnejšiu časť armády - elitný stred spôsobil chaos v kartháginských radoch a otočil bitku o 180 stupňov. Armáda africkej superveľmoci sa začala rúcať - nastal úplny kolaps.

Masinissa vďaka tomu, že dokázal ustrážiť mladú rozbúrenú krv a prerušiť prenasledovanie aj napriek tomu, že nepobil všetkých unikajúcich jazdcov a vrátil sa, urobil to, čomu Rimania hovorili „zachrániť deň". V tomto momente však nielenže zachránil deň, ale on bol tým jazýčkom na váhach, ktorý rozhodol konfrontáciu legendárneho vojenského superesa Hannibala a skvelého Scipia Africanna.

Definitívne zjednotenie Numídie.

Vývoj, ktorý nasledoval po tejto jedinej Hannibalovej porážke v živote už mal jasný kurz - Rimania pacifikovali posledný odpor Karthága a Druhá púnska vojna sa nakoniec končí v roku 201 pred n. l. Hannibal napriek prehre nestratil popularitu medzi svojimi a bol zvolený aj do najvyššieho úradu (196 pred n. l.). Nakoniec sa však obával zrady, pretože Rimania len ťažko niesli fakt, že bol ešte nažive. Preto musel nakoniec ujsť a až do konca života bojoval proti mestu na Tibere (a veru vymýšľal stále nové spôsoby - ako prvý v dejinách napríklad použil v Malej Ázii proti Rimanom biologické zbrane - katapultami hádzal jedovaté hady na rímske loďstvo - malo to však len minimálny úspech, keďže Rimania si postupne zvykli, že im okolo hláv lietali zmije a kobry a prestali časom panikáriť...).

Po skončení druhej púnskej vojny Rím nadiktoval tvrdé podmienky - účel bol jasný - už nikdy nedopustiť, aby Karthágo takto zosilnelo. Ako akési kliešte, ktoré ho mali držať pod kontrolou, mala slúžiť Numídia.

Masinissa - zjednotiteľ Numídie, muž ktorý pomohol vyhrať Rimanom druhú púnsku vojnu.

Zdroj: http://wpcontent.answers.com/wikipedia/commons/thumb/f/f8/GM_Massinissa.png/300px-GM_Massinissa.png

Obrázok blogu

Po porážke Karthága Masinissa vyhlásil zjednotené Numídske kráľovstvo, pri ktorého kormidle stál samozrejme on. Keďže Syfax v tom čase už nežil, mladý rímsky spojenec na africkom kontinente tak nemal konkurenta v boji o moc. Za hlavné mesto ustanovil Cirtu. Numídia sa v tomto momente rozprestierala hlavne na západ od Karthága. Po vyhratej vojne si Masinissa vyhľadal aj svoju bývalú snúbenicu Sofonisdu. Keďže Syfax bol už mŕtvy a Sofonisdy sa samozrejme ako vždy nikto nič nepýtal, tak vlastne teoreticky už nemal kto namietať proti ich sobášu. No Scipio, ktorý uznal Masinissu ako rex amicus et socius (kráľ priateľ a spojenec Ríma) mal trochu iný názor. Jeho cieľom bolo, aby sa Sofonisda „prešla" po Ríme. No samozrejme nie len tak ako turistka, ale ako súčasť triumfálneho sprievodu (bola predsa dcérou Hasdrubala). Masinissa z politických dôvodov nemohol namietať a tak ako riešenie poslal Sofonisde jed, aby sa vyhla takejto hanbe. Scipio tak prišiel o klenot svojej „zbierky" z druhej púnskej vojny.

Masinissa vládol zjednotenej Numídii až do roku 148 pred n.l. Hlavnou náplňou jeho vlády bolo plniť rímske pokyny. Rimania totiž „vpašovali" do povojnovej zmluvy s Karthágom aj klauzulu, podľa ktorej Karthágo nesmelo viesť žiadnu vojnu (a to ani obrannú) bez dovolenia mesta na Tibere. Masinissa tak mal uľahčenú pozíciu a bez problémov zaberal územia bývalej africkej superveľmoci. Stal sa akousi predĺženou nohou Rimanov, ktorá mala dosť nepríjemný zvyk - pravidelne kopnúť Karthágo na tie najcitlivejšie miesta.

Masinissa tiež vplýval na politiku v Karthágu tým, že podporoval pronumídskych politikov. Tých v meste nikto nemal v láske, keďže Masinissa si pravidelne chodieval plieniť kartháginské územie ako medveď na med. Okrem iného tiež numídsky vládca nariadil usadenie aj zvyšných kmeňov vo svojej ríši, ktoré ešte uprednosťňovali kočovný spôsob života. Pre stály chod ríše totiž potreboval mestá a nie tábory, ktoré sa zbalia a odídu inam, kedy sa im zachce. Postaral sa o rozvoj ekonomiky a obchodu. Samozrejme si dával pozor, aby jeho záujmy nekolidovali s rímskymi. Karthágu aj naďalej bral územia, kedykoľvek to uznal za vhodné.

Toto dianie na africkom kontinente pozorne sledovali a mlčky schvaľovali v Ríme. V roku 155 pred n. l. však vzrástlo napätie medzi Karthágom a Numídiou natoľko, že reálne hrozila vojna. To by znamenalo s najväčšou pravdepodobnosťou nutnosť nasadenia légií v Afrike a táto myšlienka až taká populárna v meste na Tibere nebola. Existovala však skupina senátorov, ktorej Karthágo ležalo v žalúdku. Viedol ich Marcus Portius „a napokon myslím si, že Karthágo by malo byť zničené" Cato (234 - 149 pred n. l.). Tento rímsky štátnik si pri akejkoľvek príležitosti pustil jazyk na špacír a pranieroval stále ako-tak nezávislé porazené mesto.

Marcus Portius „a napokon myslím si, že Karthágo by malo byť zničené" Cato starší.

Zdroj: http://www.drtihanyi.hu/uploads/cato.jpg

Obrázok blogu

Dôvod bol jednoduchý - príliš dobre si pamätal Hannibala a obával sa toho, že by sa starý nepriateľ mohol prebrať k novému životu a mladý veliteľ Hannibalovho kalibru by mohol potenciál mesta opäť obrátiť proti republike. Táto myšlienka mu nedávala spávať a nakoniec si po mnohých hysterických prejavoch vymohol vyslanie spomínanej komisie do Afriky. Len čo vystúpil z lode, zahmlilo sa mu pred očami. Videl bohatý prístav, prekvitajúci v obchode, prepychu a hojnosti obyvateľstva. Z tohto všetkého chytali starého senátora mdloby, pretože jeho najhoršie nočné mory sa pomaly stávali skutočnosťou.Presadzoval politiku čo najväčšieho nátlaku na Karthágo a prostriedkom mal byť Masinissa. Tomu sa samozrejme páčila predstava ďalšej územnej expanzie.Nakoniec došla vedúcim činiteľom bývalej africkej veľmoci trpezlivosť, vyhnali Masinissových spojencov z mesta a ustanovili vládu podľa svojho gusta.

Masinissa reagoval vyslaním svojich synov, staršieho Micipsu a mladšieho Gulussu na čele sprievodu, ktorý mal odovzdať v Karthágu tie najkrajšie pozdravy a jasný odkaz - mesto malo umožniť návrat pronumídsky orientovaných politikov. Rozdráždená mocnosť ich však do svojho hlavného mesta ani len nepustila. Sprievod sa údajne už vybral na spiatočnú cestu, keď pri jednej z mestských brán Hamilkar Samnitský so svojimi prívržencami rozpútali boj a zabili niekoľkých členov delegácie. Tento incident mal prirozdzene za následok okamžitú protireakciu Numídie. Masinissa začal obliehať kartháginské mesto Oroscopa (čítaj Oroskopa) a okrem toho aj zvyšných približne 70 usadlostí väčšieho či menšieho rázu, ktoré ešte jeho protivníkovi zostali. Frustrované Karthágo sa vykašľalo na klauzulu o zákaze akejkoľvek vojny a v roku 150 pred n. l. odpovedalo Numídii vojenskou cestou. Rímu viac nebolo treba a následne sa v roku 149 pred n. l. rozpútala tretia púnska vojna - Rimania sa vyloďujú v Afrike. Karthágo nemalo ako zabrániť tejto akcii, pretože podľa zmluvy, z ktorej teraz už lietali iba zdrapy, mohlo mať maximálne 10 vojnových lodí a tie proti rímskym lodiam a ich spojencom (napr. Mithridates V. z Pontu poslal vyzbrojenú flotilu ako podporu) nemohli uspieť. Finančné rezervy v meste tiež neboli, pretože pôvodom fénická kolónia splácala vojenské reparácie rozložené až na 50 rokov (ich splatnosť sa teda skončila len teraz). všetky tieto fakty v sumáre znamenali, že rozhodujúci boj sa odohrá na africkom kontinente. Masinissovi sa veľmi nepáčilo, že jeho veľkí kamaráti dotiahli svoje légie do Afriky - znamenalo to totiž, že hlavné slovo v tejto oblasti už nemá on. To bolo dôvodom jeho hlasného frflania, ale keďže veľmi dobre vedel, čo by znamenali nezhody s Rímom, akceptoval momentálnu situáciu. Krátko nato zomrel v roku 148 pred n. l. údajne na bojisku, kde viedol svojich vojakov.

Karthágo bolo pripravené rokovať o mieri a dokonca vydalo všetky svoje zbrane. No Rimania nikde nechodili nadarmo, a keď už pritiahli so všetkým čo bolo voľné, znamenalo to, že musí dôjsť k boju. Tento fakt v Karthágu pochopili neskôr než by bolo vhodné a tak začali na poslednú chvíľu horúčkovito vyrábať provizórne bojové náčinnie.

Micipsa sa ujíma moci - Numídia naďalej poslušný spojenec Ríma

Masinissa spísal závet, podľa ktorého mal na jeho realizáciu dozrieť Scipio Aemilianus - rímsky vojvodca, ktorý mal na starosti vojenské akcie proti Karthágu. Podľa tejto poslednej vôle dostal Micipsa na starosti hlavné mesto Cirtu spolu s kráľovským pokladom. Jeho mladší brat Gullusa dostal do správy všetky vojenské záležitosti a posledný z bratov Mastarnable mal dohliadať na súdnictvo a správu (dane). Všetci traja numídski „spoluvládcovia" pokračovali v politike svojho slávneho otca. Micipsa mal prirodzene najvyššie postavenie (v Numídii vládol 148 - 118 pred n. l.) a teda rozhodnutie o plnení rímskych požiadaviek bolo plne v jeho kompetencii. Túto právomoc si vcelku užíval. Vždy keď ho Rimania požiadali o pomocné oddiely, zbrane alebo financie, správal sa váhavo, pričom odďaľoval dodávku a vyčkával čo sa stane. Rimania boli ale trpezliví, takže zväčša sa nestalo nič, iba zopakovali svoju žiadosť. V roku 146 pred n. l. prebehol posledný boj Karthága, ktoré v podstate nemohlo vyhrať, ale aj tak spôsobilo mestu na Tibere astronomické straty - podľa niektorých starovekých zdrojov prežil len každý desiaty legionár. Rimania so svojím veľkým súperom naložili bez ľútosti - mesto zbúrali, pôdu rozorali a nasolili, aby tam už nikdy nič nemohlo rásť. Preživším ľuďom z Karthága sa taktiež postarali o "bezstarostnú" budúcnosť, keď ich všetkých predali do otroctva.

Situácia, ktorá nastala po páde Karthága v roku 146 pred n. l., ovplyvnila najmä Numídiu - jeden štát rozbil druhý do základov a obyvatelia nemali inú možnosť, iba ujsť. Z bývalej kartháginskej ríše totiž nikto akosi nechcel zostať na pôvodnom území a stať sa tak obyvateľom rímskej provincie. Státisíce ľudí, ktorí nemali kam ísť, opustili svoje domovy. Okolité krajiny čelili humanitnej katastrofe - Egypt, Pontus, a najmä Numídia prijímajú tisíce bezmocných utečencov. Paradoxne tento vývoj nahral Numídii, ktorej kultúra išla hore vďaka prílevu špičky Karthága. Časť elity bývalej fénickej kolónie ušla síce do Alexandrie, ale drvivá väčšina si to namierila do Numídie, čo znamenalo, že Micipsovi pribudol ohromný ľudský potenciál a ekonomická, kultúrna a aj vojenská sila krajiny zaznamenala enormný nárast. Krátko nato zomrel aj Gullusa a Micipsa sa stal absolútne dominantným vládcom Numídie (aj napriek tomu, že jeho najmladší brat Mastarnable ešte žil).

Micipsa - Numídsky vládca, za ktorého vlády nastal v krajine ohromný vzostup vo všetkých sférach.

Zdroj: http://massyles.free.fr/images/micipsamonnaie.jpg

Obrázok blogu

Micipsa mal dvoch synov: Hiempsala a Adherbala a nakoniec si osvojil aj svojho synovca Jugurthu (syna Mastarnableho).

Micipsa, ako sme spomenuli vyššie, síce „zo srandy" vždy naťahoval splnenie rímskych požiadaviek, ale nakoniec im vyhovel. V roku 142 pred n. l. Quintus Fabius Maximus Servilianus požiadal o oddiel bojových slonov proti lusitanskému rebelovi Viriathovi a aj ich dostal. V roku 134 pred n. l. starý známy Scipio Aemilianus obliehal Numantiu a potreboval posily. Micipsa mu poslal lučištníkov, prakovníkov a bojových slonov a ako čerešničku na torte aj mladého Jugurthu, ktorý dostal tieto jednotky pod svoje velenie. Po páde Numantie dal Aemilianus Jugurthovi pre strýka list, v ktorom stála absolútna pochvala mladého Numíďana a vyzdvihnutie jeho schopností v boji. Aemilianus dokonca písal o ohromnom talente a Jugurthove schopnosti prirovnal k Masinissovým. Micipsa teda neváhal a svojho synovca si adopotoval.

Upútavka na tretiu časť:

Jugurtha, ktorý mal v čase zničenia Karthága 14 rokov bol prijatý do rodiny ako syn kráľa, dostal všetok výcvik a vzdelanie. Jeho postavenie sa rovnalo ktorémukoľvek z kráľovských synov. Tento fakt sa ukázal ako mimoriadne dôležitý, pretože Micipsa v roku 118 pred n. l. zomrel a nastala diskusia o tom, kto sa ujme vlády v krajine.

Pomocné zdroje: internet

Gramatická korektúra: PH2007

Autor: Mgr. Pavol Minarčák

Pavol Minarčák

Pavol Minarčák

Bloger 
  • Počet článkov:  18
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vyštudovaný Klasický archeológ a Historik. Medzi moje záľuby patrí aj cestovanie. Cestujem vždy keď sa na to naskytne príležitosť, niekedy nečakaná, niekedy dlho plánovaná. Mojím snom je Egypt a Peru. Avšak asi na svete nie je žiadna krajina, ktorú by som nechcel navštíviť. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu