Mithridates VI. rozhodne nemal jednoduchú cestu na trón. Podľa starovekých prameňov vraj takmer sedem rokov žil v divočine a naháňal vraha svojho otca Mithridata V. Zatiaľ vládla v kráľovstve jeho ambiciózna matka Laodiké. Tá, v snahe udržať si moc ako vládnuca kráľovná, nechala zabiť jeho bratov. Kým sa mladý následník trónu dostal k moci, zostala mu už len jeho sestra menom po matke. Podľa bežných helenistických praktík sa s ňou oženil a pre pokoj v rodine nechal svoju matku uväzniť. Po tom čo si pozametal pred svojím prahom, začal sa venovať plánom, ako upevniť postavenie Pontu a rozšíriť jeho územie.
Ale akým smerom sa vydať? Na západ od Pontu Rimania, na východ Arménia, na juhu rímski spojenci, tak teda na sever. Mithridates VI. (Pontu vládol 119 – 63 pred n. l.) rozhodne vedel čo robí. Ak by sa pustil do konfrontácie s mestom na Tibere hneď na začiatku svojej vlády, bol by to len ďalší kúsok skladačky pre štatistov. Potreboval spojencov, ktorí sa Ríma báť nebudú (a tých postupne akosi ubúdalo), a ak už takých nájde, bolo potrebné, aby sa nachádzali čo najďalej od rímskych pazúrov, lebo tí by ich asi dokázali pomerne rýchlo presvedčiť, aby sa vrátili kam patria a svetovládu nechali pekne-krásne Rimanom. Tiež bolo nutné, aby to boli takí spojenci, ktorí budú mať voči Mithridatovi VI. rešpekt a nevzbúria sa mu v najmenej vhodnú dobu. Do úvahy určite neprichádzali Seleukovci, ktorí sa len tak-tak udržiavali na mape len vďaka zotrvačnosti, a ani Egypt, ktorý Ptolemaios VIII. a následne jeho ďalší nástupcovia zatiahli do takej krízy, že boli radi, že ešte existujú ako štát (a to aj vďaka „nezištnej“ pomoci Rimanov).
Zdalo sa nemožné nájsť takýchto potenciálnych kamarátov.
Mithridates teda obrátil svoju pozornosť na sever, najprv bleskovo obsadil oblasť Kolchidy (dnešné Gruzínsko) a krátko na to si začal bližšie všímať východné a severné pobrežie Čierneho mora. V týchto oblastiach dominovali Bosporské kráľovstvo a metropola Taurský Chersonesos (hovoríme o oblasti dnešného polostrova Krym na Ukrajine).
Bosporské kráľovstvo nebolo nejakou preslávenou veľmocou, ale istý rešpekt u ostatných rozhodne malo. Nie však u Mithridata.
Vládca Bosporského kráľovstva Perisades bol však rozumný pragmatik a usúdil, že Pontus predstavuje väčšie sústo, než by si dokázal odhryznúť, a tak sa podvolil Mithridatovi VI., ktorý mu ale na oplátku musel prisľúbiť ochranu proti Skýthom. Tých viedol kráľ Palacus (čítaj Palakus) a rozhodne to bol otravný sused. Mithridates poslal svojho generála Diofanta, aby zariadil oficiality ohľadom prebratia Bosporského kráľovstva. To už však Skýthi vedeli, ktorá bije a pod vedením Saumaka zorganizovali úspešní atentát na Perisada. Diofantovi sa podarilo ujsť, čo bolo v tomto momente rozhodujúce, pretože ten pokladal za dosť hlúpe sa postaviť pred svojho vládcu a oznámiť mu, že sa mu situácia vymkla z rúk a neuspel. Na Krym sa vrátil aj s posilami a pontská armáda sa pod jeho velením s vojskom Skýthov a ich spojencov Roxolanov zrazila v tvrdom boji v roku 110 pred n. l. a zvíťazila, pričom Skýthi so svojimi pomocníkmi utrpeli ťažké straty a po tomto údere uznali silu Pontu. Podrobili sa Mithridatovi VI., a čo je najdôležitejšie, aj jeho veleniu v prípadnom boji. Pontus našiel čo hľadal a čo potreboval – silný národ, ktorý sa Ríma nebál a bol ochotný proti mestu na Tibere bojovať. V tom čase predstavoval Pontus, ako by sme povedali v dnešnej terminológii – helenistického žraloka – krajinu, ktorej potenciál rástol závratnou rýchlosťou. A to nebolo všetko, tento žralok sa chystal pohrýzť samotný Rím.
Orientačná mapka oblastí Malej Ázie:
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Anatolia_Ancient_Regions_base.svg
Mithridates sa údajne veľmi bál, že ho niekto otrávi. Hodlal sa proti tomu poistiť tým, že užíval malé dávky jedu, aby si jeho telo navyklo a získalo imunitu a tiež užíval „univerzálny protijed“. Tento fakt sem píšem preto, lebo sa neskôr ukáže ako veľmi dôležitý.
Priebojného pontského kráľa začala zaujímať oblasť Malej Ázie. Rimania sa už pevne usadili v jej západnej časti a pomaly klopali na dvere pontských miest.
Mithridates VI. údajne disponoval pamäťou ako slon. Hovorilo sa o ňom, že je schopný sa dorozumieť všetkými rečami, ktorými rozprávali jeho poddaní (a nebolo ich málo, až 22).
Mal záujem odtrhnúť si trochu územia z Paflagónie a Galátie. Nebolo ťažké si vymyslieť zámienku, keďže na oboch územiach už kedysi pontskí králi bojovali (a možno sa len chcel naučiť ďalšie nové zaujímavé jazyky). Či už to bola len záležitosť územia, alebo lingvistiky, problém nastal vtedy, keď sa začal zaujímať o tie časti, ktorým vládol Nikomedes III., kráľ Bithýnie, ktorá bola verným rímskym spojencom. Mithridates vyprovokoval Nikomeda III. k boju a bezproblémov s ním v niekoľkých bitkách zatočil. Ten bol nakoniec nútený požiadať o pomoc Rím. Pontský kráľ sa tak odrazu, aj keď nie nečakane, dostal do opozície proti mestu na Tibere. Rimania samozrejme zasiahli v prospech kráľa Bithýnie (v rokoch 95 pred n. l. a 92 pred n. l.), čo znamenalo eskalovanie napätia s Pontom. Mithridates VI. rozhodne nebol z tých, ktorí by len tak uhli a tak vývoj udalostí smeroval k nevyhnutnému - do troch veľkých konfliktov známych ako 3 pontské vojny, alebo vojny proti Mithridatovi.
Prvá vojna proti Mithridatovi 88 – 83 pred n. l.
V Bithýnii došlo k výmene hlavy kráľovstva. Stal sa ňou neskúsený Nikomedes IV., ktorý až príliš ochotne tancoval ako mu Rimania pískali. Mithridates predvídal, že takáto rímska figúrka by ho mohla nepripraveného vtiahnuť do otvoreného konfliktu s mestom na Tibere a pokúšal sa intrigami Nikomeda IV. odstrániť. Jeho pokusy však zlihali, čo malo za následok zvýšenie napätia medzi oboma stranami, ktoré nakoniec vyústilo (za zdatného povzbudzovania rímskych „pozorovateľov“) do vyhlásenia vojny zo strany Bithýnie. Tentokrát sa však sekli Rimania. Medzitým totiž vypukli nepokoje v Itálii, ktoré si vyžiadali ich zvýšenú pozornosť a tiež nasadenie légií, ktoré mali mať „mierovú misiu“ v Malej Ázii. Mithridates bez problémov pozametal s Nikomedom IV. v bitke pri rieke Amnias a otvorila sa mu cesta na západ.
Tak sa stalo, že jedinou rímskou silou, ktorá mohla zastaviť Mithridata VI. boli légie sústredené v Macedónii (stratila samostatnosť v roku 168 pred n. l.). Pontský kráľ neváhal a zmätky u svojho mocného súpera rýchlo využil. Prehnal sa Bithýniou a dosiahol až oblasť Propontidy (Marmarská oblasť – úžiny Bospor a Dartanely).
Asi najdôležitejšia bitka, ku ktorej v tom čase medzi Pontom a Rimanmi došlo, bola bitka pri vrchu Scorobas. Mithridatov osvedčený generál Archelaus sa tu stretol s légiami pod velením Mania Aquillia. Výsledok bol jasný – Rimania dostali náklep, aký už dávno nie.
Avšak Mithridates VI. bol dosť múdry na to, aby vedel, že bojom nemôže vyhrať všetky bitky a rozhodol sa použiť možno ešte mocnejšiu zbraň – slovo. Ako sme rozoberali na začiatku, Pontus bol vlastne akousi perzsko-gréckou zlátaninou. Po územných expanziách sa rôznorodá mozaika obyvateľstva ešte zväčšila a korunu všetkému nasadila helenizácia za Mithridata V.
Mithridates VI. teda mohol v pohode argumentovať, že je nástupca Peržanov, vďaka perzskému pôvodu svojej dynastie, ale tiež mohol Grékom nakecať, že jedna v ich záujme, veď metropoly pod jeho vládou (vrátane hlavného mesta Sinopé) zase boli staré grécke kolónie. Ak k tomu prirátame, že Grékom sa nie veľmi páčilo, že ich Rimania „oslobodili“, vyjde nám z toho veľmi silná zbraň namierená rovno na Rím. Grécke mestá sa pod vplyvom tejto propagandy veľmi ochotne pridávali na stranu Pontu, a to dokonca vrátane Athén, kde boli vojaci Mithridata VI. privítaní ako najmilší spojenci. Presne tak - Ponťania začali obsadzovať pevninské Grécko takmer bez odporu a ich flotila zase zovrela Rimanov pri ostrove Rhodos. Obsadili aj význačné náboženské centrum - Délos.
Zhruba v tom čase došlo aj k vzniku význačnej aliancie so susednou Arméniou, ktorá bola práve na vrchole svojej moci. Jej vládca Tigranes II. Veľký tiež chápal rímske nebezpečenstvo a tak po bezproblémových rokovaniach bola ruka v rukáve.
Mithridates VI. Veľký:
http://heritage-key.com/files/vint/gp/Mithradates-VI-of-Pontos.jpg
a jeho aliančný partner Tigran II. Veľký:
http://www.gandzasar.com/assets/armenian-crown/tetradrachma-of-tigran-ii-the-great.jpg
Na potvrdenie tohto spojenectva si Tigranes II. vzal za ženu Mithridatovu dcéru Kleopatru (veľmi populárne dievčenské helenistické meno a to z jednoduchého dôvodu – bolo to meno Alexandrovej sestry). Hlavným bodom tejto spojeneckej zmluvy bola vzájomná podpora vo vojne proti Rímu. Samozrejme, okrem iného si každý z panovníkov sledoval svoje záujmy – Tigranes sa zameral východným a južným smerom (najmä k Seleukovcom) a Mithridates severne (už podmanené Bosporské kráľovstvo a juhozápadným resp. západným smerom na ovládnutie Malej Ázie).
Pontsko – Arménska aliancia:
http://en.wikipedia.org/wiki/File:PonticKingdom.png
V roku 88 pred n. l. po úspešnom ťažení a obsadení západnej Anatólie prišiel dosť kontroverzný rozkaz Mithridata VI. – povraždiť všetkých Rimanov (muži, ženy, deti) v oblasti. Podľa údajov vraj vďaka tomuto rozkazu zahynulo viac ako 80 tis. Rimanov. Toto vraždenie je známe ako Ázijské Vešpery (podvečerné pobožnosti).
To bol dôvod, prečo Rimania nakoniec považovali porážku Pontu za najdôležitejší cieľ v tejto dobe.
Vyslali do oblasti to najlepšie čo mali: Lucia Cornélia Sullu a jedno hádam najviac nedocenené vojenské eso – Lucia Licinia Luculla.
Dva rímske elitné kone, ktoré mali za úlohu poraziť Mithridata VI.:
Lucius Cornélius Sulla:
http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Sulla_Glyptothek_Munich_309.jpg
Lucius Licinius Lucullus:
http://www.s9.com/images/portraits/18659_Lucius-Licinius-Lucullus.png
Po dvoch rokoch od začiatku tejto vojny sa začala karta obracať. V roku 86 pred n. l. Lucullus porazil pontskú flotilu v námornej zrážke pri Tenede. Jeho rímsky súputník sa tiež nenechal zahanbiť a pri Chaironei doslova a do písmena rozbil ostrieľaného Archelaua. Pomer síl bol 40 000 Rimanov proti asi 120 000 vojakov Pontu. Sulla túto bitku nielen že vyhral, ale spôsobil nepriateľovi astronomické straty: posúďte sami – počet padlých na strane Ríma 12 (veľké množstvo ranených), počet padlých na strane Pontu 110 000 a zvyšných 10 000 ušlo. To už bol Mithridates pod tlakom a nakoniec prišla rozhodujúca bitka Prvej pontskej vojny.
V roku 85 pred n. l. si Sulla a Archelaus dali repete pri Orchomene s rovnakým výsledkom – ďalším zdrvujúcim víťazstvom rímskeho generála – straty: Rimania niekoľko stoviek, Pontus takmer celá armáda. Údajne ešte 200 rokov po tejto bitke v močiaroch v tejto oblasti bolo vidieť výzbroj padlých vojakov Mithridata VI. To všetko znamenalo, že Pontus sa musel z Grécka stiahnuť. Následne na seba obe strany ešte niekoľkokrát škaredo zazerali, ale výsledok tejto vojny sa už nezmenil – Mithridates bol vytlačený z Grécka a Rím si upevnil svoju pozíciu na Peloponéze - a v roku 83 pred n. l. bol uzavretý tzv. Dardanský mier. Sulla v tomto čase prežíval dosť stresové obdobie, keďže bol vo vojne ďaleko preďaleko z Ríma a jeho politickí oponenti to obratne využívali. Ponechal teda rímske vojsko pod velením Lucia Licinia Murenu v Anatólii a sám uháňal do mesta na Tibere, aby „zachránil Republiku“.
Druhá vojna proti Mithridatovi 83 – 81 pred n. l.
Rímske vojenské sily v Malej Ázii boli teda ponechané pod velením ambiciózneho generála Murenu. Ten tiež poškuľoval po význačnej kariére a tak začal strkanice, ktoré nakoniec prerástli do jeho otvoreného útoku na Pontus v tom istom roku ako bolo uzavreté prímerie - 83 pred n. l. začala druhá vojna proti Mithridatovi VI. Rimania mali veľké oči aj v tomto prípade. Pontský kráľ si uvedomoval, že keďže sa vojna vrátila späť k jeho hraniciam, nešlo o fazuľky. Zmobilizoval všetky sily a tentoraz Rimania dostali poriadne poza uši. Mithridates s nimi v niekoľkých bitkách zatočil a nakoniec situácia vyústila k uzavretiu ďalšieho mieru. Mesto na Tibere nemalo na výber, pretože nemohlo na východ poslať posily – Rím bol totiž po návrate Sullu uvrhnutý do tvrdých bojov o moc. To už ctihodným a nafúkaným rímskym občanom padali sánky, pretože tento konflikt sa ukázal byť vyrovnanejší než očakávali a to si v meste na Tibere nikto nepamätal (pamätníci na Hannibala prirodzene už nežili) a ak k tomu prirátali neisté podmienky v Ríme v tom čase, výsledok bol jasný: Mithridates sa postavil proti mestu na Tibere a Rimania momentálne nemali prostriedky na to, aby s tým niečo urobili.
Tretia vojna proti Mithridatovi 75 –63 pred n. l.
Tretia a posledná vojna Ríma proti Mithridatovi VI. musela teda z pochopiteľných dôvodov počkať. Rimania nemali kedy a Mithridates tiež mal čo robiť, aby sa vylízal z rán, ktoré mu Lucullus a najmä Sulla spôsobili. Dopĺňal a vyzbrojoval vojsko, dával dokopy ekonomiku a pripravoval krajinu na to, čo muselo nevyhnutne prísť – ďalšiu tvrdú zrážku.
V Bithýnii došlo k niečomu podobnému ako kedysi dávno v Pergamone. Nikomedes IV. spísal testament, v ktorom odkázal svoju ríšu Senátu (SPQR) a to bol dosť problém. Aspoň pre Mithridata, ktorý posledné čo potreboval bolo mať Rimanov pod oknami. Využil existenciu dediča bithýnskeho trónu – malého chlapca – a ako „záchranca“ sa postavil na jeho stranu. S obrovskou armádou vtrhol do Bithýnie, kde už boli rozmiestnené rímske légie. Lucullus však uštedril Mithridatovi tvrdý kopanec v bitke pri Kyziku.
V podstate azda stačilo už len doplniť légie a zatlačiť na pontského kráľa, no nielen že ho Lucullus nevedel chytiť, ale vládcovi Pontu hralo do karát aj povstanie otrokov, ktoré vypuklo v roku 73 pred n. l. v Itálii. Sprvoti sa to prirodzene nezdalo ako dôležitý fakt, ale keďže odhodlaní otroci pod velením Spartaka si bez problémov prerážali cestu Itáliou, znamenalo to pre Rím dosť veľký prúser. Horelo im totiž pred dverami a v Malej Ázii mali rozrobenú záležitosť, ktorá nezniesla odklad. Povolali preto, čo mohli do Itálie a nakoniec sa so Spartakom vysporiadali v roku 71 pred n. l. Ešte predtým však Lucullus ukázal obrovský kus samostatnosti a zdatnosti, keď v roku 72 pred n. l. predsa len dobehol Mithridata VI. a vo veľkej bitke pri Kabire rozhodol o výsledku vojny. Veľký pontský kráľ musel ujsť – ako vhodné útočisko sa javila jedine Arménia, kde vládol jeho mocný zať Tigranes II. Veľký. Ten mu, samozrejme, poskytol pomoc a začal sa pripravovať na vojnu s Rímom.
Spartakus svojím povstaním poskytol Mithridatovi čas a priestor:
http://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Spartacus1.jpg
Lucullus sa príliš neponáhľal, najprv pokojne obsadil Pontus a krajinu spacifikoval. Začal v oblasti vytvárať rímsku provinciu a až potom sa obzeral, kam to vlastne Mithridates VI. ušiel. Bonzákov bolo dosť aj vtedy a tak samozrejme rýchlo zistil, kde sa nachádza. Tigranes II. v tom čase pacifikoval akúsi vzburu v Seleukovskej ríši, ktorej taktiež vládol (bližšie sme to rozoberali v článku Helenistický tiger – Arménia). K svojmu hlavnému mestu Tigranokert sa dostal práve včas, aby osobne „privítal“ Luculla. Ten, ako sme spomínali, už dosť dlho bezvýsledne čakal na posili a tak disponoval skromnejším počtom vojakov. Tigranes naproti tomu mal k dispozícii práve zahriatu armádu v plnom počte. V roku 69 pred n. l. sa odohrala bitka pri Tigranokerte, ktorú počtom ďaleko menšie rímske vojsko dosť šokujúco (rozhodne aspoň pre Tigrana II.) vyhralo a arménsky kráľ musel poriadne „kopnúť do vrtule“, aby stihol ujsť. V zázemí začal organizovať všetky rezervy a pripravoval sa na ďalší boj.
Lucullus však musel riešiť ďalší problém. Jeho vojaci mali bolenie hlavy na ktoré by potreboval obklad skôr on. Chystali sa dobyť Pontus, chytiť Mithridata VI. a zhrabnúť zaslúženú korisť. Pontus bol síce už dobytý, ale Mithridata bolo treba stále naháňať, čo znamenalo ďalšie lopotenie sa za výdatného frflania vojska po východe a odmena musela teda ešte počkať.
Na jeseň roku 68 pred n. l. Lucullus napochodoval pred Artašat, bývalé hlavné mesto Arménie, a opäť to Tigranovi natrel. Ten musel ujsť, už zase, a „Arménske kartágo“ bolo dobyté a vyplienené. Onedlho padla aj metropola Nisibis a Tigranovi tieklo do topánok. Spolu s Mithridatom ešte organizovali posledný odpor. Prípravy boli prerušené menšou „rodinnou krízou“, Tigranov syn sa pokúsil neúspešne o prevrat. Medzitým však bol Lucullus odvolaný na koberček do Ríma. Jeho politická prestíž začala upadať a okrem iného musel vysvetľovať „najmúdrejším politikom“, ako to, že mesto Artašat nebolo začlenené pod rímsku správu. Lucullus síce argumentoval vcelku logicky a strategicky správne, že mal dosť vojakov na obsadenie a vyplienenie mesta, ale rozhodne by ho neudržal a tak sa stiahol. Tiež spomenul, že legionári už boli unavení (posily akosi nikto z mesta na Tibere nevyslal) a že bol rád, keď ich ešte ukecal aspoň k bráneniu kľúčových pozícií. Ako to býva, logické argumenty na senátorov nezabrali a Lucullus bol z ťaženia stiahnutý – nahradil ho Pompeius. Pontus už bol vlastne porazený, bolo len nutné doraziť Mithridata. Podarilo sa to v roku 66 pred n. l. v bitke pri Lyku, pontský vládca ale opäť utiekol. Táto bitka znamenala ukončenie všetkých vojenských operácií v Tretej vojne proti Mithridatovi VI. Teraz bolo treba „už len“ pontského kráľa chytiť.
Pompeius Veľký, dokončil čo Lucullus začal:
http://www.vroma.org/images/raia_images/pompey2.jpg
Rimanov už dosť vytáčalo, že im Mithridates stále uniká a robili všetko pre to, aby ho chytili, veď im sa predsa nikto len tak beztrestne nemohol postaviť na odpor. Jemu sa medzitým podarilo ujsť z Kolchidy (dnešné Gruzínsko) až do obasti Krymu, kde sa pokúšal naškrabať ešte aspoň nejaké ozbrojené sily. Tento pokus mu už však nevyšiel a tak v roku 63 pred n. l. pritiahol k jednej z najväčších pevností v oblasti Pantikapaion (Pantikapaeum, dnešný Kerč na Ukrajine). Spoliehal sa na pomoc svojho najstaršieho syna Machara (Macharés), no ten ho sklamal. V tom čase už bol pod značným vplyvom Rimanov a svojmu otcovi odmietol podať pomocnú ruku. Mithridates svojho nehodného potomka zabil, Bosporské kráľovstvo opäť dostal pod svoju moc a nariadil formovanie armády z radov Skýthov a Kimeríjcov za účelom znovudobytia Pontu.
Antické mestá, ktoré zohrali významnú úlohu vo vojnách Pontu proti Rímu (nielen za Mithridata VI. ale aj za jeho nástupcu Farnaka II. – mesto Fanagória):
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Ancient_Greek_Colonies_of_N_Black_Sea.png
To už však pontský velikán dávno nemal situáciu pod kontrolou. Jeho mladší syn Farnakés II. sa proti nemu vzbúril, za výdatného hecovania Rimanov a Mithridatovi hrozilo zajatie. To by bol dosť nepríjemný prúser, pretože v meste na Tibere už bol pripravený predlhý zoznam obvinení a vymyslené tresty, ktoré by sa mu určite nepáčili. Rozhodol sa preto v Pantikapaiu pre samovraždu. Bežnou praxou k vykonaniu takéhoto úmyslu v tom čase bol jed. Mithridates neváhal ani chvíľu a jeden si zohnal a pochrúmal ho. Keď sa však človeku nedarí, tak sa mu fakt nedarí. A pontskému kráľovi sa v tom čase nedarilo naozaj nič. Ako totiž zistil, predsa len mal dar, za ktorý by boli vďační mnohí iní monarchovia, ktorí zišli zo sveta nedobrovoľne práve otrávením a snáď si k tomu pomohol aj sám (o jeho strachu pred otrávením sme písali na začiatku). Mal totiž toľko želanú imunitu voči niektorým jedom a jedným z nich, ako sa dozvedel v najmenej vhodnej chvíli, bol práve ten,ktorý požil. A tak sa ocitol v situácii, keď nielen že nemohol nič urobiť so svojím postavením vládcu, synom, Rimanmi, ale k tomu všetkému mu ešte bolo aj strašne zle. Požiadal teda svojho verného galatského badygarda Bituita, aby ho zabil mečom. Jedna z najvýznamnejších panovníckych osobností helenistického sveta tak zomrela na úteku na severe čiernomorského pobrežia a samotného antického sveta v Pantikapaiu.
Vlády v Ponte sa definitívne ujal Farnakés II. (63 – 47 pred n. l.). Mithridates chcel svojho mladšieho syna vychovať ako horlivého nepriateľa Ríma. Avšak Farnakés II. až taký horlivý nepriateľ mesta na Tibere nechcel byť. Pontská armáda už tiež mala plné zuby vojny s Rimanmi, ktorá sa s prestávkami v podstate vliekla už neuveriteľných 25 rokov a čo bolo dôležitejšie, v poslednom čase dostávali poriadne nakladačky a to im šramotilo nielen ich ego. Plány Farnaka II. na násilné prevzatie moci od svojho otca boli odhalené, ale keďže nespokojná armáda ho podporila, tento fakt nepredstavoval žiaden význačný problém. Farnakés II. nariadil pochod na Pantikapaion, kde sa v tom čase jeho otec ukrýval. Pod hrozbou zajatia, ako sme už spomínali, Mithridates VI. nebol schopný urobiť vo svojej rodine poriadok (na rozdiel od svojho zaťa Tigrana II., ktorý podobný problém zvládol) a nakoniec po peripetiách s jedom zahynul rukou svojho telesného strážcu. Farnakés sa ujal vlády a bleskovo poslal Pompeiovi odkaz, že sa mu je ochotný podriadiť. Ako dôkaz údajne poslal aj telo svojho otca, aby s ním rímsky generál naložil ako uzná za vhodné. Prevážanie mŕtvol hore-dole bolo vtedy pomerne bežné (o Alexandrovo telo sa naťahovali diadochovia niekoľko dlhých rokov, počas ktorých Alexander Veľký „nedobrovoľne“ navštívil miesta, ktoré ho už nezaujímali). Pompeius nakoniec dovolil, aby bol Mithridates VI. pochovaný v Sinopé v rodinnej hrobke, Farnaka II. uznal ako „amicus et socius“ SPQR (Senatus Populusque Romanus – Senátu a ľudu Rímskeho), ponechal mu vládu v Bosporskom kráľovstve a záležitosť s Pontom považoval definitívne za uzavretú.
O prvých rokoch vlády Farnaka II. sa toho veľa nevie, no môžme predpokladať, že bývalú pontskú provinciu – Bosporské kráľovstvo postavil opäť na nohy a pomaly mu začínalo byť na severnom pobreží Čierneho mora asi tesno. V rozpore s podmienkami, ktoré mu dal Pompeius, sa Farnakés II. totiž rozhodol napadnúť jedno z najväčších gréckych miest vo svojej blízkosti, ktoré Rimania považovali za svoju záujmovú oblasť – Fanagóriu (dnes územie Ruskej Federácie). Keďže v tom čase už Cézar hádzal kocky občianskej vojny cez Rubikon (49 pred n. l.), Rimania mali trochu iné problémy, než prísť do tak odľahlých končín a presvedčiť Farnaka II., aby nerobil hlúposti. Ten hodlal situáciu, v ktorej sa jeho mocný, teraz už nie spojenec, ale nepriateľ, nachádzal využiť a obsadil Kolchidu a tzv. Malú Arméniu. Deiotarus – rímsky bábkový kráľ v tejto oblasti, okamžite žaloval Rimanom, čo sa deje. Najbližšie sa v tom čase nachádzalo vojsko podriadené Cézarovi, vtedy pod velením Gnaia Domitia Calvina. Táto malá armáda bola zložená zo samých zelenáčov, čo bol ďalší fakt, ktorý Farnakovi II. dal tromfy do rúk. Obe strany sa stretli pri Nikopoli, kde Farnakés II. uštedril týmto „začiatočníkom“ tvrdú lekciu. Následne ovládol aj ďalšie oblasti, ktoré boli kedysi súčasťou Pontu a pomýšľal na obnovenie kráľovstva v plnom rozsahu. No to už Caesar poriešil svoje problémy a prihnal sa ako víchor do Malej Ázie, čo pontskému kráľovi zotrelo úsmev z tváre. Farnakés sa najprv snažil situáciu vyriešiť diplomatickou cestou, snáď najmä preto, aby získal čas, no Caesar nikdy a nikde nerád chodil nadarmo a aj v tomto prípade hodlal bojovať, keď už tu bol osobne. Obe vojská sa pripravovali na boj pri Zele (47 pred n. l.). Úspešný rímsky generál rozhodne nemienil byť v bitke pasívny a na svojho nepriateľa vlietol ako včela na med. Farnakés veľmi rýchlo zistil, že v tomto boji neuspeje a vydal príkaz na ústup. Jeho vojaci však neboli ani dosť rýchli na to, aby ušli a iba Farnakovi a malému oddielu jazdy sa podarilo ubziknúť. Caesar následne poslal dosť znudený odkaz senátu – Veni, Vidi, Vici (Prišiel som, Videl som, Zvíťazil som). Môžeme si živo predstaviť, ako vystresovaní senátori so zatajeným dychom, ešte stále majúc v živej pamäti Mithridata VI., čakali na správy z frontu a keď dostali tento krátky „report“, neveriacky obracali pergamen s otázkou v očiach, či je to všetko.
Caesar porazil Farnaka II. pri Zele:
http://www.legionxiiii.com/images/history/caesar_vat.jpg
Farnakés uháňal na sever do svojho „domovského bosporského kráľovstva“ a rýchlo organizoval ozbrojené zložky (Skýthov a Sarmathov). Obnovil kontrolu nad niekoľkými mestami, lenže, ako to už býva, správca jednej z oblastí – Asander - sa mu postavil na odpor práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Farnakés II. sa pustil do ďalšej bitky, avšak opäť s neúspešným koncom. Podľa niektorých správ zahynul priamo v boji, podľa iných bol zajatý a potom zabitý. Každopádne zomiera posledný kráľ mocného helenistického žraloka – Pontu, kráľovstva, ktoré spôsobilo šediny na mnohých rímskych hlavách. Zaniklo kráľovstvo (v roku 47 pred n. l.), ktoré pod vládou pôvodom perzskej dynastie vložilo mimoriadne zaujímavý kúsok skladačky do rôznorodej mozaiky helenistickej kultúry. Ďalší panovníci, ktorí nasledovali (Polemon, Dareios Pontský a pod.) už boli len číri vazali Rimanov a vládli v štáte, ktorý slúžil len ako nárazníková zóna. Pontus sa však výraznými písmenami zapísal do dejín helenistického Stredomoria.
Pomocné zdroje: internet
Autor: Mgr. Pavol Minarčák
Gramatická a pravopisná korektúra: PH2007
<-->
