Kedysi dávno, keď sa voda eštelen sypala a piesok sa lial, sedávala som na posteli a hltala všetkymožné aj nemožné tituly, ktoré socialistický knižný trh ponúkal. Obklopená maslovýmchlebom s paprikou, sama uprostred sveta neuveriteľnej fantázie, rozprávkovýchpostavičiek, hrdinov zdolávajúcich nepredstaviteľné prekážky na ceste k naplneniusvojho osudu, ľudských činov, emócií a podrazov. Žiadne behanie po vonku, žiadnekreslenie a modelovanie, žiadne hry so súrodencami. Svet podľa kníh.Dostala som z nich toľko informácií, že som ako 9 ročná schovala sosvojimi uzávermi o živote do vrecka aj ostrieľaných veľkáčov. Dospela somdo štádia, že som začala vidieť veci viac čierno ako bielo. Mojim krédom sastala úvaha prečo sa niečo nedá, namiesto rozmýšľania ako sa to dá.A potom prišla prvá knižka o horolezcoch. Eiger a dobytie jeho Severnejsteny. Naraz sa mi spojil svet rozprávkových princov, ich útrap na ceste zaprinceznou a pol kráľovstvom a svet horolezcov a ich strádaniana ceste za dobytím vrcholu hory a následným nadobudnutím svetskej slávy.Sledovala som cesty našich horalov do Himalájí, mená Psotka, Just, Orolín,Fiala, Gálfy, Demján, Stejskal sa stali mojimi ikonami. Môj sen – základný táborpod Everestom.
Do hôr – tých našich tatranských - som šla prvý krát ako 16 ročná. Bystré sedlo mi dalo zabrať, myslela som, že povýstupe nepovoleným smerom z Furkotskej do Mlynickej doliny budem musieťvolať helikoptéru. Bolo mi zle, chcela som opäť sedieť doma s knihouv ruke a v teple svojej obľúbenej deky preciťovať ťažký údelhoralov. V tej chvíli nemožné, bolo treba zliezať po reťaziacha dostať sa k tej deke po vlastných. Hmla, vietor, dážď. Nevidela somani napravo ani naľavo. Každým krokom bližšie k šálke teplého čaju bola jediná veta, ktorámi hučala v hlave. Až vtedy som pochopila, čo fyzické utrpenie znamená navlastnej koži. A zaťala som sa. Keď to dokážu iní, dokážem to aj ja. Niesom predsa žiadna padavka.
Odvtedy sa do hôr vraciam. Pravidelne a s radosťou. Svoj detský sen som však zahrabala hlboko podzoznam iných dôležitých plánov a skutkov.
A prišiel rok 2008. Vo februári mi kamarátka dala typna blog istého mladého muža s poznámkou – „tento človek sa Ti bude páčiť“.A naozaj po prečítaní si jeho príspevkov som sa zasmiala, hurá konečneniekto normálny. Určite ho mnohí poznáte nielen kvôli jeho úsmevným a milýmopisom cestovateľsko – skialpinistických zážitkov a krásnym fotkám, ale ajjeho dialógu s bratmi Matyinkóvcami, známymi pod menom Maduar, čiodhaľovaniu seba samého vo chvíľkach vlastnej prázdnoty a smútku. Bola som na jeho nedávnej prezentácii9 týždňovej cesty z Iránu do Pakistanu. V časti týkajúcej sa hôr sami rozbúchalo srdce a zrazu sa mi v hlave vynorila moja dávna predstava Himalájí a base campu priamo pri úpätí najvyššej z najvyšších,samotnej Sagarmathy, alebo ak chcete Chomolungmy. Keďže som však prečítala takmer všetkoo komerčných výpravách pod túto majestátnu horu, až tak ma to tam neláka.Nechcem vidieť stopy ľudskej civilizácie zanechané na mieste, ktoré sa spájas mojim snom. Bola by som príliš sklamaná. Nechcem vidieť prázdne kyslíkovéfľaše v Južnom sedle, nechcem vidieť davovky na ceste za zdolaním vrcholuz celkom iných dôvodov ako mali prví dobyvatelia tejto krásky. V dnešnejdobe je to o honbe za cieľom a nie o samotnej ceste k nemu.
Zhruba pred 3 týždňami som bola naprednáške britského horolezca Douga Scotta. Nádherné filozoficko-britskohumornérozprávanie o jeho púťach na miesta najvyššie, útrapy, radostia poznanie ako aj fotky, za ktoré by sa ani v dnešnej dobe nehanbilžiaden fotoprofík, mi rozdúchali plamienok túžby po horách ešte viac.
Hneď v pondelok mi kolegapri vráteni bedekera o Írsku, podstrčil aj svoj nový objav - Trekkingv Nepále. Žeby tretie nakopnutie?
Tak som začala brázdiť poInternete a hľadať, čo nové a inšpiratívne nájdem. Okrem zaujímavýchreportáží o výstupoch Doda Kopolda a Kingy Baranowskej ma nadchli aj úžasnéfotoprezentácie takmer všetkých 8 tisícoviek.
A tak bola len otázka času, ktorá z "modeliek" ma očarí. A je to tu - Makalu – 5. najvyššia hora sveta nazývaná tiež Čiernahora, alebo „trón bohov“. Nie, nemám na mysli dobytie vrchola, budem rada, ak zvládnem cestu do základného tábora a späť. Päť nocí sa mi sníva, ako sa vlečiem pocestách a necestách s ruksakom na chrbte a ráno sa zobúdzam ešteposadnutejšia. Každý deň sa teším na večer, kedy si zoberiem do rúk knihuo trekkoch a natiahnem si stránky na Internete. Dala som si termín.Rok 2009 – október, november. Znamená to našetriť značnú sumu peňazí, dokúpiť kopuvecí do výstroja a hlavne začať makať na kondičke. Pravdepodobne mám jednuz posledných možností, kým mi ešte sily stačia, na vysporiadanie sas možnosťou akútnej horskej choroby a vládaním strmo šliapať do a z kopca, denne okolo 6-7 hodín (spolu približne 22 dní). Výlet to bude neľahký, v bedekeri je opísanýako stredný až ťažký, s veľkým prevýšením, bez pohodlného ubytovania s teplou posteľou a sprchou, avšak odmenou je divočina východnéhoNepálu, kde chodí najmenej turistov a trekkerov. Jediné čo potrebujem - zdravé nohy a pľúca aďalších päť, šesť rovnako naladených ľudí, ktorí by sa ku mne budúci rok pridali.Takže držte mi palce - hor sa do hôr :-)!
