Hneď zrána sa teda štveráme rovnakou cestou, ktorou sme večer zostúpili. O necelú hodinku a pol stojíme pred ubytovňou a vítame sa s Marcelom a Marianom, ktorí nás už netrpezlivo vyzerajú. A na privítanie nám cinká kovová zvonkohra upevnená na konci strechy jedálenskej časti. Cink, cink, cink. Dúfam, že je to šťastné znamenie.
Ajaya navrhuje Tomášovi zaľahnúť a pre ostatných výstup do Ama Dablam base campu. Ja sa pre istotu rozhodujem zostať v blízkosti maróda, ak by sa niečo dialo, nech mu má kto pomôcť.
Kým Tomáš spí, čítam si na terase bedecker, neskôr beriem foťák a idem na prechádzku po dedine. A hlúpa, nechala som si tam predchádzajúce nastavenie, riadnu podexpozíciu. Ama Dablam je pekne odhalená a až neskôr zisťujem, že tieto fotky môžem akurát tak zahodiť. Už milión krát som si búchala hlavu o stenu, vždy keď zabudnem prepnúť ISO alebo expozičné číslo.
A miliónty prvý raz robím tú istú chybu.
V malom rozlíšení sa ešte ako tak strácajú chyby, ale na veľkej grafickej obrazovke ... škoda hovoriť.
A kým prepnem do správneho režimu a čísel, Amička sa schováva za mraky a pre dnešok som ju už pravdepodobne dofotila.
Obraciam sa teda na náprotivnú stranu, kde to zatiaľ vyzerá celkom pútavo. Pokračujem ďalej mierne stúpajúcim chodníkom,vedúcim okolo domov, hotelov a loungí.
Vyhýbam sa stádam jakov, nerada by som skončila nabodnutá na niektorom z rohov. Oni to vlastne ani nie sú pravé jaky. Tie sú oveľa chlpatejšie a mohutnejšie. Toto sú krížence jakov a kráv, tzv. dzo. Takže mi odpustite moje doterajšie pomenovanie týchto zvierat a prepíšte si jaky na dzo. Na internete som našla pekné vysvetlenie k tejto téme, pripájam pre zvedavcov nasledujúci link http://www.lideazeme.cz/clanek/jaci-nemi-obri.
Kým sa ja prechádzam, dedinčania usilovne pracujú. Sadia zemiaky, alebo kopú zem. Všímam si, že na políčkach majú akési jamy. Večer sa na to pýtam Ajayu a vraj tie jamy slúžia ako pivnica. Pre zeleninu a zemiaky.
Vraciam sa do jedálne na šálku čaju, skontrolujem Tomáša, ktorý stále podriemkáva a opäť idem na prieskum.
Na vyššie položených políčkach je rozmiestnený jačí trus, keď zaprší, postupne sa vpije do hliny a zúrodní ju.
Ako sa tak mračí, vidím, že okolie priamo pod Amou nie je až také fotogenické. Silná erózia pôdy narúša údolie a vyzerá to ako pravý nefalšovaný slovenský kameňolom.
Ale decká sú tu rovnako zvedavé, špinavé a napriek tomu milé. Niektoré skúmajú, či zo mňa niečo budú mať a keď zistia, že asi nie, otáčajú sa mi chrbtom a idú sa hrať.
Smerujem ku koncu dediny a zrazu zbadám stádo jakov. Tých naozajstných, priam filmových.
Som od nich dosť ďaleko a chodník je strmý a úzky, príliš veľkú voľbu na kompozíciu alebo zaujímavý záber nemám. Škoda, takého jaka mať na pozadí peknej hory, to by bola delikatesa. Ale veď ešte nie je všetkým dňom koniec /tak si utešujem svoj chtíč sama pre seba/.
Keď sú jaci tesne pri mne, pôvodná predstava ako sa pred nich skloním a cvaknem, je razom fuč. Uskakujem nabok a som rada, že cvaknem aspoň klasiku. Padavka, ja viem :-).
Stojím pod kopcom a keď zdvihnem zrak, vidím, že kamenný chodník vedie niekam strmo nahor. A tak sa popri potoku, na ktorom sa točia krásne vodné motlitebné mlyny, štverám, niekedy aj štvornožky, do neznáma.
Na vrchu fúka ostošesť, ale tentokrát oceňujem veternú divočinu. Vlajky farby piatich elementov sa presúvajú ponad moju hlavu, vydávajú tichý šelestivý zvuk, ktorý mi dáva vedieť, že každá motlitba je unášaná do priestoru a tam kdesi vo Vesmíre bude vypočutá.
Je to čarovná chvíľka, kedy si len tak sama stojím, sedím a dokonca aj ležím a rozjímam. Ako mi je len dobre na zemi, keď môžem takto labzovať, vidieť veci, ktoré doma vidieť nemôžem, spoznať ľudí, ktorých doma nespoznám, zažiť iný pohľad na svet a jeho problémy.
Ďakujem tam všetkým hore, za to že na nás z času na čas dohliadajú a tolerujú našu malosť, netoleranciu, hašterivosť a sebeckosť.
A ako tam tak v tom vetre stojím a dumám, zrazu mám hlavu čistú a jasnú, zrazu sa mi zdá všetko ako skladačka a jednotlivé kúsky do seba krásne zapadajú. Niekde mám ešte prázdnu dieru ale naokolo sa mi už ukazuje obrázok.
Spomínam si na všetkým môjmu srdcu blízkych ľudí, na rodinu a priateľov a ticho prosím o ich zdravie a spokojnosť.
Po takej rozjímacej hodinke schádzam späť do dediny, tešiac sa na ďalšie podobné okamžiky.
A k môjmu vesmírnemu naladeniu mi prichádzajú na pomoc kamene a ja si pohmkávam najfrekventovanejšiu melódiu v celom Nepále ... ohm mani padme huuuum, ohm mani padme hum, ohm mani padme hum, ohm mani padme hum a tak stále dokola .
Príjemne naladená prechádzam popod farebné výzdoby domov, rozmýšľam o tom, ako si tu ľudia spríjemňujú veselými farbami svoj ťažký život. A napriek tomu sa usmievajú a sú milí a pohostinní. 30% nepálcov žije pod hranicou chudoby, ale keby som merala počet úsmevov tam a u nás, veru ich index šťastia by bol oveľa vyšší ako naše HDP.
Vraciam sa späť k ubytovni a opäť ma víta známe cink, cink, cink. Ibaže je už iné svetlo.
V hlave mám upratané a teším sa na zajtrajšok.
A keď otvorím dvere a vidím Tomášove oči, viem že je zle a že treba odísť namiesto hore, dole. A aby som sa neopakovala, zvyšok si môžete prečítať v prvom článku o našom sladkom neúspechu.
