Stihla som. Sadám do vlaku, vypočujem si nejaké vulgarizmy dvoch mladých junákov. Balím veci a premiestňujem sa do vedľajšieho vozňa. Junákov striedam za dôchodcov. A konečne si vydýchnem.
Na stanici v Pezinku ma čakajú kamaráti. Danka nás vyvezie na Zochovu chatu a vráti sa s dcérou domov. Zuzana má totiž angínu. Peter, druhá dcéra Saška a jej bratranec Adam budú moji spolupáchatelia. Namierené máme na Homolu, Troch jazdcov, Kamennú bránu.
Na Zoške si dáme rozlúčkovú kofolu a opúšťame baby. Po značke, k vyhliadkovej veži.
Náš cieľ - posledné poschodie a výhľad z neho.
Nemala som so sebou prechoďák, odpustite mi to presvetlenie, ale do toho štvorčeka mierime.
Hore nás čakajú kopce, oblaky a príjemný vánok. Ten som z akéhosi dôvodu neodfotila :-).
Aby nebolo všetko rovnako farebné, schválne som vo Photoshope stiahla farbu. Nech je nejaké vzrúšo :-).
Peter, vedúci výpravy, fotil okolie, neviem, či sa naše výtvory zhodujú alebo nie, ale bol taký zaujatý, že mi to nedalo neodcvaknúť.
Oblaky plávali po oblohe ako stádo baránkov a na ovce som ja zaťažená. Asi preto, že ňou odmietam byť. Aspoň si to teda myslím. V poslednom čase si tak ale dosť často pripadám :-). Asi ako väčšina - ráno vstať, ísť do roboty, podať vrcholný výkon, nakúpiť, navariť, oprať a ožehliť, niečo prečítať a spať. Ráno opäť celý cirkus nanovo. A to nemám deti, takže odpadá škôlka, škola a podobné každodenné radovánky.
Výhľad bol krásny, z každej strany. O, pardón Rakúsko som neodfotila, zostala som verná Slovensku.
Pohľad nadol, úvodná fotografia veže bola robená z miesta vľavo dole.
Odrazu sa vyrojilo kopu týchto chrobákov, neviem ako ich nazvať, muchy to neboli.
Posadali si na mňa, neviem či som im bola natoľko sympatická alebo som v tom teple tak prenádherne voňala.
Zliezli sme z veže a presunuli sa k vrcholu dňa - lezeniu na Troch jazdcov. Dobrovoľne som sa tohto výstupu vzdala, budem radšej zastávať svoju obľúbenú kronikársku funkciu. Zdokumentujem úspech vrcholového družstva zo základného tábora.
Dohodli sme sa, že si počkám na hlavy vo výbežku v hornej tretine tejto fotky tesne pod vrcholom.
Poriadna žula, však? Aspoň si myslím že je to žula. Ak sa mýlim, budem rada ak ma v diskusii opravíte. Vopred ďakujem.
Takto začína väčšina horolezcov. Nevidia vrchol, iba ho cítia, tušia a tešia sa naň.
A už tu máme prvú hlavu. Vedúci výpravy bol, ako inak, prvý .
Ale ani mladá nastupujúca generácia lezcov sa nedala zahanbiť a vzapätí vystrčila hlavy presne na dohodnutom mieste.
Po úspešnej vrcholovke si vydychujem, ešte stále mám nie trikrát dobrý pocit, keď vidím deti v takýchto situáciách. Čakám na šťastný návrat úspešného tria a hmmmmmkam si nejakú melódiu.
A máme ich tu, vodcu
a aj mladých šikovníkov.
Zaslúžia si pochvalu a sladkú odmenu.
Kamennou bránou sme pravdepodobne prešli bez povšimnutia a skončili sme pod Pezinskou Babou na mieste zvanom Rybníček. Peter zavolal Danke a tá pre nás opäť prišla autom.
Zas raz bol za mnou jeden príjemný deň.
P.S. Venované Saške, ktorá je práve v nemocnici s vírusovým zápalom pľúc. Saši, zabojuj ako pred týždňom, prázdniny volajú!!!
