Keď mi môj brat kedysi koncom novembra zavolal, či s ním nechcem stráviť sviatky v Tatrách, potešila som sa. Veru, zmena je život a u mňa to platí dvojnásobne. A tak naša dohoda spôsobila na strane rodiny smútok, že nebudeme všetci spolu, na strane druhej, radosť z môjho výletu. Môžete mi veriť, že som si hneď plánovala ako sa budem brodiť v snehu hore svahom na Skalnaté pleso, nafotím Studenovodské vodopády, zaplávam si v bazéne hotela Slovan v Tatranskej Lomnici niekoľko krát denne. Práve tento hotel sa totiž stal na štyri dni mojim prechodným domovom. Určite si pamätáte na jeho názov ešten z dávnych čias, mnohí v ňom absolvovali svoju detskú prázdninovú dovolenku s rodičmi - šlo predsa o socialistický architektonický skvost.
Z mojich plánov sa napokon nenaplnil žiaden. Teda až na jednu výnimku. Fotila som. Nie síce vodopády, pretože Tatry sa na mňa tento krát vôbec neusmiali. Napriek krásnej zimnej nálade ešte niekoľko dní pred Štedrým večerom, som v deň môjho príchodu na okamih zahliadla Lomničák a to bolo všetko. Zopakovala sa presne tá istá situácia, akú som zažila pod Annapurnou - hmla a dážď. Sneh zliezol zo svahov, iskrivá bielo-modrá farebná kombinácia sa zmenila na šedo-hnedo-čiernu a moja chuť na túru alebo fotenie sa dostala pod bod mrazu.
Čo som to teda fotila? Nuž, interiér spomínaného hotela. Môj brat totiž po návrate zo skusov v cudzine dostal príležitosť stať sa jedným z členov novej posádky hotela, pod vedením nového kapitána a v nových zrekonštruovaných priestoroch. Keďže sa hotel otvára až po sviatkoch, ešte naposledy sa môžem motať v priestoroch, ktoré zatiaľ oko hostí nevidelo. Na svoju smolu som si omylom pribalila namiesto obľúbeného univerzálneho objektívu s ohniskom 16-80mm a širokáča 10-20mm, objektív takmer nevhodný - pevné 60mm makro. Na dokreslenie atmosféry to stačí, i keď niektoré lahodné miesta som do objektívu, napriek snahe, „nenarvala".
Takže nech sa páči, poďte so mnou - poukazujem Vám, čo sa mi pri mojich potulkách zapáčilo.
1. dôležitá živá bytosť, ktorá ma víta je slovenský čuvač Max. Keďže mám nemilú skúsenosť s dvomi vlčiakmi, jeden sa zavesil na moju ľavú nohu a druhý na pravú ruku, voči psom mám neskonalý rešpekt. Max je však pes spoločenský, chápavo skontroluje kto som, čo som a nechá ma na pokoji.
Vchádzam do kaviarenskej časti, kde sa mi páči výzdoba na parapetných doskách. Traja anjeli strážia priestor, takže sa cítim ako v nebi.
Ďalší vianočný symbol v podobe zlatej rybky - aj som sa jej veru dotkla a poprosila o splnenie priania. Dám Vám isto vedieť, keď mi ho splní.
Pohľad smerom k baru.
Netypické vianočné ruže žltej farby, spolu so zlatými guľami, vytvárajú príjemný kompaktný celok.
Aj sviečok je tu pár, každá iná, ale opäť farebne zladené.
Bonbónikom, či v kaviarenskej alebo jedálenskej časti, sú lustre a lampy s kryštálovými sklíčkami.
Pre hazardných hráčov je k dispozícii biliardový stôl.
Alebo futbal.
V hale hotela nádherne vonia krásna tatranská jedlička. Celá zladená do červena, to aby ladila s keramickou mozaikou červeno-béžovej steny, deliacej vstupný priestor, detský kútik a kaviarenskú časť. Ide o pozostatok pôvodnej architektúry, ktorej sa nedá uprieť svojský pôvab.
A vedľa jedličky sa optimisticky usmieva snehuliak.
Kúsok z keramickej výzdoby.
Detský kútik tiež stojí za povšimnutie, hračiek a knižiek je tu neúrekom. Celkom rada by som sa opäť vrátila do detských čias.
Vchádzam do jedálne.
O malú chvíľku sa svetlo vonku mení a z bieleho okna sa stáva modré.
Aj v jedálni sú okrem kryštálových lustrov, kryštálové nástenné lampy s pôvodným logom hotela.
Oknám dominujú zlaté závesy upevnené netypickou sponou.
A opäť delikatesa v podobe "barového" pultu pre rôzne druhy jedál spolu s lištou na kuchynské náradie.
Vraciam sa späť do kaviarne, svetlo sa tu tiež zmenilo. Napriek daždivému počasiu, vonku to zaváňa pravou vianočnou atmosférou.
Stačí sa však otočiť o 180 stupňov a hľa - teplá červeno - hnedá kombinácia.
Ešte raz pohľad späť.
Na záver sa vydávam k hotelovému bazénu. Neviem nájsť vypínač svetla, je tu tma tmúca a tak prepínam na manuálne ostrenie, nastavujem dlhý čas a sama som prekvapená, čo 8 s v tomto prípade dokáže. Nálada ako v jasný zimný podvečer.
Bazén má vlnitý tvar, takže sa sústreďujem na jeho krivky.
Mám chuť zhodiť zo seba všetko šatstvo a skočiť do vody. Tá však ešte nie je zohriata, preto beriem statív a poberám sa ďalej.
Jediným zdrojom svetla v priestore je malý chladiaci box na nápoje. Schovávam ho za stĺp, páči sa mi totiž odraz ležadiel vo vode.
Volám brata, nech mi zažne a zrazu tu máme úplne inú náladu. Kto by nemal chuť poležať si pri plese priamo pod niektorým z tatranských štítov?
Sauna vyzerá tiež lákavo - ako chalúpka strýčka Toma.
Vraciam sa späť k Maxovi a oceňujem kombináciu dreva, zlatého kovu a lámp nad recepčným stolom.
A máme tu záver vianočnej prehliadky, dúfam, že sa čoskoro podarí sprostredkovať Vám aj útulné izbietky, lebo niektoré sú pastvou pre oči.
P.S. Na záver sa chcem poďakovať svojim hostiteľom - Martinovi a Zuzke, Miškovi a Miškovi, pani Oľge a Maxovi za príjemnú spoločnosť. Vďaka nim bola moja štedrovečerná večera naozaj sviatočná, vianočná a rodinná.
