Minulý týždeň som mala pomerne ťažký. Nie tak fyzicky ako psychicky. Práca, autoškola a zdravotné problémy ma totálne vyšťavili. Ešte v piatok ráno som absolvovala vyšetrenie, ktoré mohlo potvrdiť správu s potenciálnym čiernym koncom, rovnako ako ju mohlo vylúčiť. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Ako dobre. Som stále v štádiu pozorovania, nakoľko prístroje nezaznamenávajú niečo, čo sa v mojom organizme deje. Ale pre mňa to znamenalo jedno – huráááááááááá, možem vypadnúť do hôr. Už dlhšie sme boli s Majkou dohodnuté, že s ňou cez víkend idem na Liptov. A tak, keď som o 16.10 sadala do vlaku, vypla som v hlave všetko, čo sa cez týždeň odohralo. Celú cestu sme s Majkou kvákali o jej dovolenke v Írsku a k fotkám som dostala poriadne podrobný výklad – ako dobre, že existujú digitály ( a to som ešte pred dvoma rokmi bola ich zarytý nepriateľ).
foto 1-4 - Liptovské privítanie v piatok večer - pohľady spred Hankinho domu v Trstenom
Na sobotu sme mali naplánovanú túru do Žiarskej doliny, minimálne po Žiarsku chatu, ďalej sa rozhodneme podľa aktuálneho počasia. Boli sme 4 baby – 3 sestry Gežíkové (Čechov by bol isto očarený) – Majka, Hanka, Oľga - a ja. Vždy, keď som s „Gežíčkami“, mám pocit, že som z nich najnemožnejšia. Fyzicky ma schovajú do oboch vrecák. Z Hanky si robím srandu, že je motorová myš. Stále niečo robí, vybavuje a okrem toho lyžuje, bicykluje, turistikuje. Majka je jej zrkadlový odraz – môj vzor a ako som mohla zistiť ani Oľga nevybáča z priemeru.
obr. 5 - Žiarska chata uprostred lavínového poľa
obr. 6 - Pohľad smerom od chaty
obr. 7 - Žiarska chata v závere Žiarskej doliny
Pod Žiarskou chatou sme zišli k stále neroztopenej lavíne, ktorá túto zimu dala Žiarskej doline riadne zabrať. A nie raz. Niektoré úseky lesa úplne zmizli a množstvo snehu, strhnutých stromov a blata vytvorili kolos, ktorý ako sa zdá, možno neroztopený vydrží aj celé leto.
obr. 8 - Uprostred lavínového poľa
obr 9. - Ľudská maličkosť oproti živlu (výška spadnutého snehu je aj napriek topeniu sa zdola aj zhora stále obrovská)
obr. 10 - Pri tomto pohľade ma zamrazilo, ako dobre, že nikto nebol v tom čase na lavínovej trase
Keďže bolo krásne slnečné počasie, Hanka namierila paličkou smerom nahor a tak mi bolo jasné, že ideme až niekam na hrebeň. Trasa znela: Žiarske sedlo – Plačlivô – Smutné sedlo a opäť Žiarska chata. Trasa tak na zhruba 4 hodiny kľudným tempom. Jasné, že tam babuľky zahrnuli aj moje „dolniacke“ prestávky, aby som zas nabrala silu do nôh. Začína sa totiž ozývať môj človek. Svaly mi už tak neslúžia, kolená odchádzajú, až ma tak niekedy chytá strach, čo budem robiť, keď už naozaj nebudem vládať vyliezť niekam nahor. Kde budem čistiť hlavu a ničiť sa do úmoru, kedy neviem či mám plakať a či sa smiať ? Kde sa dorazím až na samú hranicu nulového bodu, odkiaľ sa dá odraziť len smerom nahor? Kde zistím svoje fyzické a psychické limity? No a koniec koncov – kde nafotím pohľady z hôr, keď budem dole? Možno sa tieto otázky zdajú pritiahnuté za pačesy – ale naozaj mi toto všetko behá po rozume.
obr. 11 - Žiarska chata - lavína akoby sa jej ani nedotkla
obr. 12 - Smerujeme na hrebeň
obr. 13 - Kade? Rovno do Žiarskeho sedla
obr. 14 - 3 sestry na ceste na vrchol
obr. 15 - Tam niekde v tých mrakoch sa nachádza nás vrcholový bod Plačlivô (2.125 m n.m.)
obr. 16 - Hra svetla a tieňov
obr. 17 - Výstup je uľahčený perfektne upraveným chodníkom
obr. 18, 19 - Hanka nahadzuje svoj horský look, neodmysliteľnú šatku na čelo a Majka si zatiaľ vychutnáva chvíľku oddychu
obr. 20 - Krása zelenej farby sa v horách naozaj vyníma
obr. 21 - Kvietky - nie som bohužiaľ botanik, tak ak niekto budete vedieť názov, prosím napíšte mi ho do komentu
obr. 22 - Kosodrevine sa tento rok darí
obr. 23 - Baranec (2.185 m n. m.)
obr. 24 - Smerovník buď do Smutného alebo Žiarskeho sedla
obr. 25 - Pohľad späť - vzadu sa tiahne hrebeň Nízkych Tatier
obr. 26 - Stúpanie graduje
obr. 27 - Krása skál
obr. 28 - Mnou pomenovaný kvet - Zvonček západotatranský
obr. 29 - Iné západotatranské krásky
obr. 30 - Hrebeň Baranca a pliesko pod ním, v mape nie je zaznačené, nazvime ho teda Žiarske pliesko
Tesne pod Žiarskym sedlom vidím ako baby stoja a Hanka niečo mrmle ... začula som tam len svoje meno a slovo svišť. Otáčam sa teda k Žiarskemu pliesku a v pukline neďaleko vidím svišťa vyhrievajúceho sa bez pohnutia na slnku. Sadám si na najbližší kameň a najrýchlejšie a najtichšie ako dokážem, vyberám svoje 300 mm ohnisko. Len sa modlím, aby svišť zotrval ešte nejaké sekundy v tejto polohe. A tu zrazu, kde sa vzal tu sa vzal, pribieha k nemu svišť číslo 2, veľký ako bobor, až som zostala prekvapene hľadieť cez hľadáčik, či sú to naozaj len svište. Na nejaké extra komponovanie v tejto chvíli nezostáva čas, snažím sa cvakať obrázky tak, aby boli aspoň ako tak ostré – jasné, že sa mi rozrušením trasie ruka. Hanka píska na svišťa, ten sa pozrie presne mojim smerom, ukáže mi svoje megazúbky a šups naspäť do nory.
obr. 31, 32 - Dva tatranské svište
Balím fotooptiku a pokračujem opäť nahor.
obr. 33 - Zmráka sa, stmieva sa
obr. 34 - Tatranské zaoblenia
obr. 35 - Tesne pod Žiarskym sedlom sa ešte raz pozerám späť
V Žiarskom sedle sa pred nami otvára nádherná Roháčska kotlina, sprava vedie chodník na Baranec a vľavo je náš cieľ Plačlivô, postupne sa haliaci do sivého závoja.
obr. 36 - Roháčska kotlina
obr. 37 - Smer na Baranec
obr. 38 - Tatranské hrebene
obr. 39 - Tam niekde vpravo hore sa ideme vyštverať
obr. 40 - Ďalšia svetlo-tieňo-hra
Vzduch sa poriadne ochladzuje, dokonca v tom mraku cítime dažďové kvapky – hypotetické. Zhruba po 20 minútach stúpania sme na vrchole našej hory a oblaky spolu so slnečným svetlom predvedú ešte na chvíľku svetelné predstavenie.
obr. 41 - Po hrebeni pohľadom až na poľský Giewont (posledný vrchol vľavo)
obr. 42 - Pohľad nadol - celá hrebeňovka zo Žiarskeho sedla na Baranec
obr. 43 - My však stúpame stále nahor
obr. 44 - Vrchol Plačlivého - zaťahuje sa a ja rýchlo využívam mraky na rámovanie výhľadu do Žiarskej doliny
obr. 45 - Tri sestry (zľava Majka, Hanka, Olinka) a ich spoločne dosiahnutý vrchol
obr. 46 - No a ja a môj vrchol :-) (autoportrét)
Po pár sekundách sa opona zatvára a ostávame uprostred sivej hmoty, ktorá nás objíma zo všetkých strán. Majka schádza ako prvá, ostáva prekvapená, že zatiaľ neprotestujem. Snažím sa ju, Hanku a aj Oľgu zachytiť pri zostupe, ktorý vôbec nevyzerá ako prechádzka vydláždeným chodníkom. Majka sa otáča a kladie mi otázku: „Zuzi a Ty sa nebojíš?“ Až vtedy mi dochádza, že to čo fotím budem musieť sama zliezť a naoko bezstarostne odpovedám: „Zatiaľ mi to akosi neprišlo, je to až také zlé?“ Hanka hneď zanôti: „ Ale nie je, vôbec. To zvládneš“. Olinka ide predo mnou, tiež chvíľku váha, ale po chvíľke už mieri nadol.
obr. 47 - Olinka na zostupe
Mňa však trápi ruksak, v ktorom nesiem foťák s dvoma objektívmi, nejaké náhradné oblečenie, vodu a kopec mimoriadne dôležitých vecí, ako sú: sedmové karty, zápalky, vreckový nožík, či dáždnik, pršiplášť, náhradné batérie do aparátu a kopec obväzov a leukoplastov. Ruksak ma miestami kláti do strán. Dávam doň ešte turistické paličky a vydávam sa v ústrety osudu. Po chvíľke zastanem na mieste, z ktorého podľa mňa nemôžem zliezť. Nie som horolezec, nikdy som sa nevedela driapať po strome, či skale ako mačka a len si tak nahlas poviem: „tak toto je na mňa príliš, toto nezvládnem“. Majka sa ma hneď snaží upokojiť (neskôr sa dozvedám, že začala v hlave vymýšľať stratégiu ako na mňa). Najprv mi poradí, aby som im podala ruksak a potom mi navrhuje, že pre mňa Hanka vyjde a bude mi vravieť kam dať ruku a kam nohu. A tak sa aj naozaj deje. Hankin hlas na mňa pôsobí kľudne, akoby nepripúšťala ani na sekundu, že som nemehlo. A tak som si prestala pripúšťať to svoje nemehlo aj ja. Sústredila som sa na jej hlas a slová a krok za krokom, chyt za chytom idem nižšie a nižšie až som opäť na pevnej a hlavne horizontálne orientovanej skale. Hrdo sa usmejem a teším sa, že som to zvládla. Majka ma už pozná, žmurkne na mňa a povie: „No vidíš, že to nebolo také strašné“. A tak ideme ďalej po už priam komfortnom chodníku. Keď sa asi po 100 metroch obzriem, vidím v celej kráse zostupovú cestičku a aj celý kopec. Fííííha, toto som fakt zliezla? Pre niekoho nič a pre mňa zostup z Eigerskej severnej steny. Sranda, že pocity, opisované v horolezeckých knižkách môžu byť podobné, akurát obtiažnosť nezrovnateľná. Ale každý máme tie svoje hranice, ktoré preskakujeme a toto bola jedna z tých mojich. Som si istá, že pred pár rokmi by som sa tam rozplakala. Zliezla by som to možno rovnako, ale s miernym hystericko - plačlivým úvodným slovom a ešte väčším trasotom ako teraz. A zabudla som Vám napísať, že som si pri tomto akrobatickom kúsku rozdriapala gate presne v miestach, kde muži môžu bez problémov vytiahnuť svoj nástroj a v pohodlí popáchať potrebu. Pri každom kroku som cítila ako gate povoľujú stále viac a viac a dva poriadne „rupsy“ spôsobili moje prirodzené odvetrávanie. Čo je to však proti radosti z dobre vykonanej práce :-).
obr. 48 - Zostupová cesta z Plačlivého
obr. 49,50 - Hanka zbadala pod skalami niečo oranžové, našťastie vyšla len s touto trofejou - odfúknutá šiltovka
obr. 51 - Pohľad na Roháčske plesá
obr. 52 - Vpravo dole je náš ďalší cieľ - Smutné sedlo
obr. 53 - Tajomné zákutia
obr. 54 - Tatranská mystika
obr. 55 - Na chvíľku sa opäť ukázalo Roháčske pleso
obr. 56 - Celá zostupová trasa z Plačlivého (juchúúúúúúúúú, zmákla som ju :-))) )
obr. 57 - Popis hrebeňa - Príslop (2.142 m n.m., Baníkov 2.178 m n.m., Hrubá kopa 2.166 m n.m., Tri kopy 2.136 m n.m.)
obr. 58 - Sesterské dumy - kam sa zahľadeli?
obr. 59 - Do tejto krásnej doliny z Oravskej strany
obr. 60 - zľava Volovec 2.064 m n.m., Ostrý Roháč 2.088 m n.m., Plačlivô alebo Plačlivé 2.125 m n.m.
Ešte raz sa dostávame na úsek, kedy mi treba radiť kam s nohami a kam s rukami, tesne pred zostupom do Smutného sedla, ale v porovnaní s predchádzajúcim zážitkom je to už len slabý makový odvar. Šups a sme v sedle, ktoré som kedysi videla v akejsi knižke o Tatrách, a o ktorom som si vtedy povedala - sem sa chcem raz dostať. A hľa, som presne na tom istom mieste. Vďaka „Gežíčkam“ – díky micky za ďalší z mojich splnených povzdychov!!!
obr. 61 - Veselý pohľad do Smutného sedla
obr. 62 - Ešte raz a naposledy - tentokrát čiernobiely Volovec, Ostrý Roháč a Plačlivé
obr. 63 - Jupíííííííííííííí a sme v Smutnom sedle, ide sa jesť!!!
Zo Smutného sedla už kráčame po vcelku pohodlnom chodníku - teda po naozaj pohodlnom chodníku - to len moje pravé koleno opäť štrajkuje a cítim v ňom každý, aj ten najmenší pohyb nohou vpravo, či vľavo. Za pomoci palíc schádzame až k chate, nalejeme do seba veľké pivo, cvakneme záverečné foto a rýchlo asfaltkou na parkovisko, Hanka po tomto celodennom výlete ide ešte na nočnú. Veď vravím – motorová myš! My si s Majkou dáme sprchu a hor sa na večeru do Bobrovca – už dávno mi reštauračný vývar tak veľmi nechutil.
obr. 64 - Záverečné pivko v spoločnosti roja komárov
Ďalšej túre zdar!
