Sme na mieste. Cestou sa nám príjemne vyčasilo, čo znamená nielen modrú obohu, ale aj vyššiu teplotu. Sme predsa len rozmaznaní tohtoročným slovenským neskorým letom a radi by sme si jeho teploty ponechali aj na Vysočine. Zatiaľ sa nám darí.
Hneď pri vstupe sa nás chopia milé tetule - predavačky lístkov, ktoré v sebe majú typický a nezameniteľný anglický humor. A vysvetľujú nám, že všetko je písané aj v pôvodnom jazyku - gaelickom. Beriem si malú brožúrku, kde sú vytlačené užitočné frázy. Tak napríklad Good Morning sa píše Madainn mhath a číta Matting va. No nazdar, to bude ešte kopec srandy. Plánujeme totiž obísť západné ostrovy, kde sa dodnes gaelsky rozpráva. Zostáva veriť,že angličtina miestnych obyvateľov nebude niesť v sebe známky gaelskej výslovnosti.
Najprv si pozrieme film o celom areáli, nech máme predstavu, čo kde môžeme nájsť a potom sa vyberáme chodníkom k najbližším stavbám. A ešte kým vyťahujem foťák, skúšam v brožurke užitočných fráz nájsť niečo zrozumiteľné. Ale uznajte, že ani obyčajné Thank you nie je jednoduché - Tapadh leibh, ktoré by sa malo vysloviť ako Tap-l lyve sa mi zdá ako reč mimozemšťanov. Vzdávam to a venujem sa foteniu.
Milujem kamenné domčeky. Ešte dávno, pradávno, za mojich vydatých čias, keď sme navštívili švagrovcov v Belgicku, nevedela som sa nabažiť tvarov kamenných domov, rovnako ich živých plotov a zelených trávnikov. A pred sebou mám opäť niečo podobné. Milý, malý domčúr so záhradkou a trávou zelenou ako z katalógu. Som zvedavá čo je dnu.
V jednej časti sa nachádza ukážka zariadenia pôvodnej pošty. Mňam, všetky tie staré veci, pečiatky, nádobky, perá, kľúče... Nie som ja z dnešnej doby, tu to dýcha históriou a môžem si snívať koľko len chcem. Každý predmet akoby mal vlastný život. Na čo pozriem, to sa mi páči. Ach jaj, je čas sa odtrhnúť a ísť ďalej.
Cez okno vidím cukríkové fľašky, plné všakovakých dobrôt. Uvidíme, čo nájdem tentokrát. A za dverami - rozprávkový detský svet. Vôňa karamelu, "lékořice" a obrovské množstvo tých najkrajších plechovíc, aké som kedy videla. Pýtam sa pani, ktorá stojí za pultom, či sa dá niektorú kúpiť. Bohužial vrtí hlavou záporným "smerom". Škoda, že nie sme v Bulharsku, ten "smer" by sa mi rozhodne páčil. Lenže tu znamená len jedno - žiadna z plechových krásavíc so mnou nepoputuje domov. A keby ste videli tie motívy - od kvietkových, cez rozprávkové, písmenkové, strakaté a makaté, malilinké ba aj obrovské z kakaa. Kupujem si aspoň karamel, nech si zmobilizujem endorfíny a nemám majetnícke sklony. A so spustenou hlavou opúšťam cukríkový farebný svet.
Hneď oproti cukrovinkám je zariadená izba - taký typický vidiecky obyvák. Aj tu zaslintám nad niektorými pikoškami, no darmo - som ja z polovice predsa len ten materialista, čo má rád milé pekné veci a dokonca sa na ne nielen rád pozerá, ale ich chce aj mať. Bez debaty. S tým sa jednoducho musím zmieriť. A Vy tiež :-).
A tak radšej trielim von, obchádzam staré reklamné pútače a mierim na škótsky vidiecky dvor.
Aj tu sú domce pre čeľadínov, jednoduché ale veľmi účelné, rôzne pracovné nástroje, dielničky, dokonca aj živý hyd. Pripadám si ako u nás na chalupe v časoch, keď som sa učila čítať a písať. Aj my sme mali a stále máme samý mažiar, múteľnicu, či žehličku na žeravé uhlíky povešané po stene, po policiach spolu s maľovanými taniermi a rôznymi obrázkami, či starými fotkami.
A už vidno gazdu, čo na všetko dozerá, starý pán v tvídovom saku a čiapke, so zvláštnym prízvukom, ktorému s prepáčením prd rozumiem.
Opúšťam dvor a smerujem k opačnej časti múzea, kde by mal byť kostol, škola a domce krajčíra a opravára hodín.
Pred školou sa naši chuapci - Edko a Vladko - pokúšajú prísť na fortieľ typickej detskej zábavky, neviem síce jej meno, ale zmyslom je kotúľať kovový kruh zavesený na paličke pred sebou. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho ale figu borovú, treba nájsť správny fígeľ, či grif ako na to... nechám ich teda hľadať ďalej.
V škole sa ešte stále učieva - sú tu vypísané hodiny, kedy sa dá vidieť aj detváky, aj pani učiteľku priamo v edukačnom procese. Lenže my nemáme čas, o 20 minút opúšťame miesto a presúvame sa zas o kus ďalej - do ... a opäť si nechám prekvapenie na neskôr.
A tak využívam pár posledných minút na domčúre krajčírskeho majstra, či obuvníka, nazízam dnu, ale lepšie mi je vonku. Vyhrievam sa ako mačka, dávam dole bundu a keby nás čas nesúril, vystriem sa na tráve a schrupnem si. Nuž ale nemôžem mať všetko a tak naposledy slastne zazívam, počkám na ostatných a šuuuups, ide sa opäť východným smerom. V aute hrá BBC Scotland a ja, aj keď nechcem, na chvíľku zatváram oči ...
Vidíme sa neskôr a kde? No predsa v Glenfiddich!
