Smerujeme na východ okolo jazera Loch Eil po ceste A830. A kam? Glenfinnan sa volá náš cieľ. Začína sa tu ďalšie jazero Loch Shiel - úprimne povedané, nebyť mapy, nepamätám si okrem úvodného Loch žiaden názov týchto ich vodných plôch. Ešte tak Ness mi zostáva v pamäti ale to by som už bola ozaj trúba, keby nie.
Vystupujeme na miestnom parkovisku a pred nami sa nachádza pamätník Povstania Jakobitov, v ktorých čele stál princ Charles Edward Stuart, prezývaý Bonnie Prince Charlie. Časovo sme sa teda ocitli v roku 1745. Lenže našim cieľom tentokrát nie je história škótskeho národa.
Vystupujeme na vŕšok nad parkoviskom, pohľad venujeme jazeru aj pamätníku a šľapeme ďalej. Presne o 15 minút bude totiž prechádzať po miestnom viadukte starý parný vlak z filmu Harry Potter a my si ho chceme čo? No predsa odfotiť. A vlak sa volá ako inak - The Jacobites.
My s Katkou trielime vpred hľadať vhodné stanovisko, chlapci nás však čoskoro dobiehajú. Je poriadne chladno a fúúúúúka ... skoro ako keby sme boli v Škótsku.
Sedíme v tráve a počujeme dáky šum. V zákrute vidíme dym, nič len dym. Avšak ten sa nehýbe. Celé netrpezlivé na seba pozrieme a ... trpezlivo čakáme ďalej.
A v tom ho tu máme, vlak si to trieli viaduktom aaaaaaale ... kde je dym? Takto vyzerá ako bežný šedý priemer, myslím vlak. Tešila som sa na kúdoľ dymu a nie pohybujúcu sa masu železa bez akejkoľvek stopy individuality.
A len čo si takto bezradne zafrflem, začne sa z komína dymiť. A to naozaj poriadne. Som spokojná a cvakám o dušu. Podľa zvuku uzávierky podo mnou, aj Katka s Andrejkou držia spúšť z celej sily.
Skúšam meniť ohniskovú vzdialenosť, nech si vlak priblížim, lenže už je koniec, rušeň sa dostáva do krovia na konci viaduktu a mne nezostáva iné, len sledovať biely kúdoľ dymu.
Ešte posledné okamihy a ...
... je koniec. Ide sa späť do hostela.
Zostupujeme tou istou trasou akou sme sem prišli, ibaže sa viac rozvetrieva a obloha je černejšia a černejšia. Zajtra máme v pláne výstup na Ben Nevis, najvyšší to škótsky kopec. Jeho výška je 1.343 m n. m., čo je naozaj dosť ak si vezmeme, že začíname takmer z nulovej výšky.
Ideme sa ešte pozrieť do miestnych suvenírov, trochu si vrátime teploty do rúk a nôh a taho späť "domov".
Zdalo by sa, že nás dnes už nečaká žiadne prekvapenie, ale naozaj by sa to len zdalo ... okolo 23.00 h vstupuje do našej izby dáky chlap, neviem presne povedať kto to bol, lebo som už dávno blúdila vo svete snov. A nastáva mierny huriavk. Naši chlapci si trošičku viac spríjemnili večer so škótskymi kamarátmi značky Glenfiddich a spol. a je im veselooooo... ako veselo sa dozvedáme až na druhý deň ráno, kedy sú neschopní pohybu a zostávajú v posteliach. A my baby máme voľné doobedie, ktoré využívame na pochod po obchodoch.
Je neskoré poobedie a konečne sa preberá k životu aj mužská časť posádky. Dohoda znie - ideme to omrknúť k úpätiu Ben Nevisu. Počasie je také nijaké - šedé s prehánkami. Ale nefúka a nie je zima, čo v daných podmienkach beriem ako veľké plus.
Po necelej hodinke poskakovania po kameňoch na chodníku, ktorého niektoré úseky pripomínajú našu tatranskú magistrálu v jej dolných častiach, prichádzame do údolia k rieke. Poprchá a cesta ďalej vedie zvláštnym mostíkom a´la Tarzan na druhý breh. Netrhá ma veru po ňom prejsť. Edo sa odhodlá ale keď ho v druhej polke "mosta" poriadne rozhojdajú laná, opatrne sa vracia späť. A ostatní, chlapci samozrejme, sa s viditeľným hlavybôľom uškŕňajú. Je jasné, že Edo zostane jediný, kto to vyskúša. Otáčame sa teda naspäť.
Zoradení ako húsky schádzame nadol. Po okolitých kopcoch sa kde tu objavujú časti, ktoré sú presvetlené slnečným svetlom. Striehneme naň, lenže je to naozaj vo väčšine prípadov len prchavý okamih.
Na záver tejto obrovskej túry sa ešte zastavujeme pri vodopáde a nakoľko nemám pri sebe statív, snažím sa položiť foťák bez pohybu na múrik na moste. Nie úplne sa mi darí, kompozícia nič moc, ale rozmaz vody ako tak ujde. Po pár pokusoch to vzdávam a bežím za ostatnými.
Počas celej našej výpravy neboli chlapci takí tichí a krotkí ako v dnešný večer. Do postele idú zarovno so mnou, čiže so sliepkami. Zajtra nás čaká plánovaná akcia, Ben Nevis teda zostáva na pozajtra. Predlžujeme si pobyt ešte o jednu noc. Záleží teda od počasia, či budeme stáť na vrchole najvyššieho bodu krajiny, alebo pôjdeme ďalej a skúsime niečo iné v údoli Glen Coe.
