Náš prvý hostel bol prekvapujúco príjemný, komfortný a priestranný. Nikdy som nevarila v takej velikánskej kuchyni ako tu. No, nevarila ... trošku prisilný pojem na prípravu francúzskej sáčkovej polievky. Zato Andrejka nám vyčarila priam rozprávkové cestoviny. Ešte teraz mi tečú sliny. Po večeri, očiste tela a samozrejme aj prádla, po dákom tom drinku v spoločenskej miestnosti, líhame do poschodových postelí a spíme ako medvede. V hlavách nám poskakujú predstavy o škótskych záchranároch, ktorí spred hostela odlietajú vrtuľníkom do blízkych vrchov zachraňovať niekoho v núdzi. Viac sa už nedozvieme.
Ráno si zbalíme všetky veci, vyčistíme kuchyňu a opúšťame nocľaháreň. Kiežby všetky hostely boli ako tento.
Rútime sa Vysočinou po tých najpodivneších cestičkách, aké si civilizovaný mestský človek dokáže vôbec predstaviť, z jednej strany svieti slnko, z druhej sa už blýska a leje. Počasie nás nenechá zapochybovať o krajine, v ktorej sa nachádzame.
autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/
zľava - Edo, Vladko, ja, Andrejka, Michal, Katarína, Silvia
Zastavujeme na výhliadke zvanej Bealach na Gaoithe a čakáme, či sa aspoň kúsok vyčasí.
A čakanie sa vypláca. Po dákych tých 10 minútach sa spomedzi čiernych mrakov vysunie pár slnečných lúčov a tie sa rozťahujú zo strany na stranu.
Ich odrazy na morskej hladine vytvárajú podivuhodné mapy, ktoré sa snažíme rozlúštiť.
Vždy keď niekto zbadá pekné miesto, zastavujeme. Ako napríklad pri tomto vodopáde.
Alebo tejto červenopieskovej pláži v tvare srdca. Sme už na západnom pobreží a v diaľke sa črtajú kontúry ostrova, na ktorý smerujeme.
Sem tam zablúdime, vrátime sa späť a odbáčame na inú cestičku, ktorá nás nakoniec dovedie do cieľa, teda jedného z cieľov - sedlo Pass of Cattle.
Na najvyššom bode zastavíme a na chvíľku vybehneme medzi skaly pokochať sa výhľadom. Bohužiaľ sa zaťahuje a veľmi mrazivo fúka, takže vydržíme naozaj len chvíľku a ponáhľame sa späť do áut. Michal nastavuje svoj zázračný kamerofoťák, cestu nadol chce prejsť bez zastávky a natočiť ju. A tak sa uložíme do sedadiel a vychutnávame jazdu.
autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/
Zhora nás sleduje posádka auta číslo jeden, kvôli filmovaniu máme tentokrát prednosť. A jasné že Katarínka neváha a fotodokumentuje nás uprostred jazdy.
Keď sme z najstrmšieho úseku von, vidím túto krásu. Prosím Michala, aby zastal a kochám sa krajinou.
A na samom dne údolia čakáme na našich parťákov. Sme hladní, v najbližšej dedinke ideme jesť.
Presúvame sa k malebnému mestečku Plockton. Keďže je odliv, stúpame po morskom dne k malému ostrovu a do chrbta nám svieti slnko. Svetlo je teplé, mäkké a tak len sledujem, čo by som odfotila. Opustite mi preto, že motív na nasledujúcich fotkách je v podstate otrepaný a monotónny, jednoducho som si túto chvíľku naozaj vychutnala. Niekto to môže nazvať gýčom, niekto nudou, pre mňa však takéto fotky znamenajú presne ten kľud a pohodu, ktorú potrebujem počas dlhých zimných večerov, kedy je tma aj v čase kedy vstávam, aj v čase kedy sa vraciam z práce domov. Šedivej, pochmúrnej a mrazivej atmosféry je tiež požehnane a mne pomáha naklikať na fotky ako tieto a pripomenúť si slaný, morský slnečný podvečer, dovolenkovú náladu a nechať sa v predstave uniesť ďaleko z reality.
A sme v závere dnešného dňa. Prichádzame k ďalšiemu hostelu, v ktorom skloníme svoje hlavy a kosti a prečkáme noc. Avšak tentokrát to nie je v priamo v budove hostela, tu si varíme len večeru. Naše postele sú za domom, v karavane pre 8 ľudí. Karavany sú tu dva, v jednom je spleť rôznych tvárí akejsi ázijskej krajiny, druhý zaberáme my. Bohužiaľ som v tom ošiali úplne zabudla spomínaný karavan odfotiť.
Nezabúdam však aspoň na okamih vyjsť do Kyleakinu a vidím ruinu starobylého hradu pri západe slnka, jeho prístav a čajku, ktorá mi na záver dňa po tichu želá dobrú noc.
Vraciam sa späť do karavanu, s ostatnými prezeráme náš zatečený stan - je to veru poriadna bieda - s Michalom sa dohodeme, že ráno skúsime polepiť, čo sa bude dať. A takto príjemne unavená líham do postele umiestnenej tesne nad zemou, nevšímam si vlhký puch, ani vŕzganie strún a zaspávam, tešiac sa na ďalšie zážitky. To najlepšie je totiž stále pred nami .-).
