Len čo autom prejdeme poza kopec, hľadia na nás prekvapene 2 páry očí. A z áut je pohľad podobný, ibaže tých prekvapených párov je o trochu viac.
Katarínka sa ako jediný odvážlivec z celej výpravy snaží dostať čo najbližšie k rohatému páru. Ja, bojazlivá to stvora, sedím v pohodlí auta a čakám na príhodnú chvíľu, kedy sa mi rohatá potvorka dostane do zorného uhla z okna.
A juchuchúúúúú, čoskoro sa moje očakávanie stáva realitou. S veľkým rešpektom otváram okno a mierne, naozaj veľmi mierne, sa vystrkujem s objektívom von.
Prichádzame k pôvodne jedinému spôsobu prepravy na ostrov - kompe pre dve autá. Sledujeme pristávací manéver a skupinku japončíkov brázdiacich škótsku krajinu. Keď sú japončíci na brehu, je konečne rad na nás.
Zatiaľ čo sa bavím s foťákom, ostatní sa dozvedajú od kompára zaujímavé správy. Započul totiž našu rodnú reč a prekvapujúco sa pýta:" Ste zo Slovenska?" A dostáva súhlasnú odpoveď. "Ako to viete?" "Učil som 6 rokov v Dubnici angličtinu. Niečo zo slovenčiny som sa naučil. Ale vrátil som sa a teraz som tu." Bolo by to na dlhší rozhovor pri pohári dákeho moku, čo rozväzuje jazyky. Nie je však na to čas. V každom prípade ma život niektorých jedincov v dobrom fascinuje.
Z vnútrozemia sa na nás valia ťaživé čierne mračná. Na BBC Scotland počúvame správy o povodniach v Anglicku a o postupe valiacej sa vody smerom na nás. Pri pohľade na oblohu nás zamrazí. Chceme prespať na brehu Loch Duich, presne oproti známemu škótskemu hradu Eilean Donan. A tešíme sa na jeho nočné osvetlenie - fotky by to mohli byť pekne romantické. Mohli ale aj nemuseli. Vravíme si však, že všetko dobre dopadne, dážď nás určite obíde.
Je koniec plavby. Vyloďujeme sa pri malom milom majáčiku, ktorý slúži aj ako obchod so suvenírmi. Nič v ňom však podľa mojej chuti nenachádzam. A tak sa vydávame k známemu sedlu Ratagan, z ktorého by mal byť pekný výhľad na obľúbenú horalskú destináciu The Five Sisters.
Už máme v dohľade Loch Duich. Prichádzame za posledných slnečných lúčov osvetľujúcich vrcholky kopcov, avšak kým vybehneme z áut, krásne osvetlenie je preč. Zostáva len poriadna zima a vietor. Hladina Lochu je sčerená vzdušným živlom a pocit vlhka a blížiaceho sa dažďa sa nám vtieravo zakráda do útrob. Ešte stále to ale nevzdávame.
Obchádzame jazero, hľadáme vhodné miesto pre 5 stanov, ale všade je neuveriteľne mokro. V tom nad nami zahrmí, čas rýchlo sa vrátiť k autám. Našťastie pri prvých kvapkách zabuchujeme dvere zvnútra. Čo teraz? Treba nám pohľadať dáky nocľah. To sa už vonku spúšťa poriadna kuca paca. Leje ako z hasičskej striekačky, fúka ako v najstrašnejšom horore.
A tu zrazu, kde sa vzala tam sa vzala, pri ceste stojí chalúpka. Milá, pekná, útulná. A majú v nej aj voľné postieľky. Síce sa nachádzajú v obrej spoločnej spálni pre 10 žien a rovnako je to v mužskej časti, ale nič krajšie sme si v tejto kaši predstaviť naozaj nemohli.
Kým sa dohovárame na cene a rozdelení postelí, kým počúvame inštrukcie ohľadne posteľného prádla a uterákov, sledujem spoza okna ten virvar vonku. Za sklom sa to javí ako malá nepodstatná chvíľková prietrž, ale kríky hortenzií kníšuce sa v zbesilom rytme veternej muziky ma presviedčajú, že noc v stane by bolo to posledné na čo mám chuť. A ešte v našom zatekajúcom stane. Bŕŕŕŕŕŕŕŕ.
Teplá posteľ, teplá sprcha, človek až na takýchto cestách naozaj vychutnáva vymoženosti civilizácie. A váži si čo má doma. Nevadí mi dokonca ani chrapot jednej z dvojice starých dám, uložených na posteli rovno oproti mne. Otočím sa na druhý bok a slastne odfukujem ďalej, nechávajúc chrápavé pazvuky niekde mimo mojich snov.
Ráno to vonku veru nevyzerá oveľa lepšie, ale zatiaľ aspoň neprší. Sem tam kvapka, ale je to nič v porovnaní so včerajším lejakom.
Prichádzame k highlanderovskému hradu a dávame si malú pauzu na nákup suvenírov a cvaknutie pár záberov. Do hradu sa nechystáme, máme na poobedie lepší plán. Chce to iba sa dostať pod najvyšší vrch Škótska - Ben Nevis s nadmorskou výškou 1.343 m n.m.. Presnejšie do mesta Fort Wiliam - centra outdoorových aktivít.
Chvíľku sa ešte motáme po okolí a keď sa opäť spúšťa dážď, pokračujeme v presune.
Našou ďalšou zastávkou je mestečko Fort Augustus, ktoré sa nachádza na okraji Loch Ness, avšak presne z opačnej strany, z ktorej sme našu vysočinovú púť začali.
Sme zvedaví na Kaledónsky kanál, najdlhší vodný kanál v Škótsku merajúci rovných 96 kilometrov. Spája Severné more na východe a Atlantický oceán na západe a prechádza z Inverness do jazier Loch Ness, Loch Oich a Loch Lochy, kde vyúsťuje do Atlantiku. V prevádzke je od roku 1822, kedy bol dokončený Thomasom Telfordom. Výškový rozdiel - 20 metrov - je vyriešený systémom zdýmadiel, ich celkový počet je 29. A práve vo Fort Augustus je možnosť vidieť tieto zdýmadlá v činnosti.
Kto navštívil v našich končinách Baťov kanál, vie si predstaviť ako to približne funguje.
Keďže vonku leje ako z krhly, obzeranie tejto technickej vymoženosti nás baví naozaj len chvíľku. Oveľa príjemnejším miestom je miestne múzeum a prekrásne ručne robené magnetky v ňom. Som nadšená a kupujem ďalšiu várku pre mne najbližších ľudkov. A že som si nenechala túto príležitosť ujsť ani pri hrade Eilean Donan si určite ľahko domyslíte. Môj príručný ruksak začína byť poriadne ťažký.
Poslednú fotku by som rada venovala blogerovi Michalovi Legellimu, ktorý sa neúnavne snažil vymámiť odo mňa správy o lochnešskej príšere. Takže Michal, tu ju máš - venujem Ti jedinú príšeru, ktorú sme počas našej cesty videli (teda keď pominiem svoj ranný obraz v zrkadle počas cesty :-))) ).
