V piatok večer sme si sadli do spoločenskej miestnosti hotela Tatrawest v Zuberci, kde sme boli ubytovaní. Miestnosť to bola takmer romantická, voňala a vŕzgala drevom a počas veterných poryvov brázdiacich oravskú krajinu, som mala miestami pocit, že nám odfúkne strechu priamo nad hlavou. Nestalo sa. Pri pohári dobrého bieleho a červeného vína sme si vypočuli úvodné Karolove slovo o technickej stránke fotenia zimnej krajiny. Z dôvodu tendencie fotoaparátov podexponovávať zábery v snehu (snažia sa dosahovať ich obľúbenú šedú), si my - múdrejší ako akýsi aparát, dopredu nastavíme hodnotu EV do plusovej pložky, poväčšine je to hodnota +1 a vyššie, podľa toho čo chceme záberom vyjadriť. Pre tých, ktorých zaujíma táto téma, uvádzam link veľmi užitočný - http://www.ephoto.sk/uzivatelska-sekcia/foto-skola/zaciname-s-fotografovanim/zima-zima-tu-je/.
K slovu sa dostáva Laco so svojimi nádhernými "diákmi." Tentokrát priniesol obrázky, ktoré nikde vo svojich publikáciách nepoužil, aby sme videli, že aj majstri tesári majú kopec dobrých, ale pre nich priemerných fotografií.
Niečo okolo polnoci líhame do postelí, s nádejou, že nasledujúci deň bude na svetlo ten ideálny. Ráno, len čo oči rozlepím, pozerám z okna. A hľa ... jediné čo vidím je hmla a dážď. Beriem do ruky dlhé ohnisko a zachytávam aspoň kvapky na pamiatku.
Po raňajkách nasadáme do autobusu a nechávame na Lacovi, nech určí miesto pre naše nabehnutie vhodné. Prvá zastávka, takzvaná zahrievacia, je hneď za Zubercom. Na úbočí stojí strom priam rozprávkový. Škoda len, že leje. Som taká lenivá, že sa odmietam babrať so statívom, rukavice nedám z ruky dole ani na minútku, všetko teda fotím z ruky na dlhom ohnisku. Je to risk, lebo mám problém s udržaním toľkej váhy za lepších svetelných podmienok ako teraz, ale napriek tomu mi je teplo rúk prednejšie ako neostrý záber. Netrhajte si teraz vlasy, čo za fotografa to som. Je mi ľúto môjho Nikona, len dúfam, že je naozaj vodevzdorný, ako sa o ňom píše a hovorí.
Obieham svah a hľadám v tej hmle niečo zaujímavé, ale úprimne, najradšej by som vzala batoh a poriadne rýchlou chôdzou šla turistikovať, nech sa zahrejem. Takéto počasie nie je veru moje fotoobľúbené.
Zrazu počujem piskot, zbehnem stráňou a vidím, že skupina sa chystá nasadať do autobusu, čo znamená že pridávam do kroku. Rups, rupne podo mnou závej snehu a ocitám sa po kolená v bielej perine. Hneď vedľa je už dávno rozmočená zem a niekoľko krtincov, takže kým prídem dole vyzerám ako divá sviňa - mokrá a zablatená do pol lýtok. Ešte že mám kvalitné trekové boty a nepremokave gate.
Za kopcom máme zastávku číslo 2. Sme vo väčšej výške a namiesto dažďa sa objavujú snehové vločky. Podľa Karolovej rady z predchádzajúceho dňa sa hrám s funkciou White balance (vyváženie bielej) a prestavujem ju z automatiky na umelé žiarovkové osvetlenie. Takmer ten istý obrázok chytá ihneď inú atmosféru.
Obzerám sa dookola, zbadám perníkovú chalúpku, tak ju zvečňujem na pamiatku. Večer pri hodnotení fotiek som videla ďaleko lepšie kompozície toho istého miesta. Práve kvôli inému videniu ostatných mám tieto kurzy rada. Pre mňa najlepšia škola.
Táto trojica fotiek predstavuje moju fotoškolu - Laco sa ku mne postavil a pomáhal mi s nastavovaním hodnôt na mierne impresionistické pokusy. Treba k tomu dlhší čas, chvíľku podržať objektív namierený na miesto, ktoré ostrím a potom buď objektívom zatočiť do oblúka, alebo zhora nadol /u mňa v diagonále/. Nie že by mi to nejak extra šlo, ale hneď mi napadajú jarné impresionistické obrázky rozkvitnutých stromov. Takže tento rok pôjdem určite testovať tento spôsob fotenia.
Cestou k akémusi oravskému sedlu zastavujeme pri skoro rozpadnutej chalúpke a namiesto krajiniek cvakáme šindle, praskliny, okná, hrdzavé klince a podobné detaily. Ako sa večer ukáže, do výberu najlepších fotografií sa dostávajú práve takéto témy, krajinky tentokrát za príliš veľa nestoja /česť výnimkám/.
Ďalšiu zastávku máme na inom kopci, tu ma už klepe zima, najradšej by som skočila do najbližšej krčmy a dala do seba čaj s rumom. Zatiaľ to vyzerá na dosť vzdialenú budúcnosť. Obloha má plechovú farbu a sneh padá a padá.
Zastavujeme pri ďalšom domčeku, kde majú takto krásne naukladané drevo. Domáci ľudkovia nechápu, čo za tlupa sa to tam vyrojila a prečo to drevo fotia. Asi si po našom odchope poklepkali po čelách a pokračovali vo svojom každodennom žití.
Máme tu predposlednú zastávku pred sľúbeným teplým čajom a tak sa roztratíme po okolí a každý hľadá svoje extra miesto.
Posledná zastávka ma stojí veľa úsilia, viac sa rozprávam ako fotím, takže použiteľný je asi len tento jeden záber. Baví ma však sledovať ostatných.
A juchúúú, hor sa do oravskej izby, dávam si čaj s rumom, teplú fazuľovú polievku s klobásou. A po pol hodine siesty som zrelá do teplej postele. Ideme však na miesto posledné a to do skanzemu Oravskej dediny. Krajina je už úplne biela, ani by som neverila, že sa to tak môže od rána všetko zmeniť.
A tu končí náš prvý fotodeň, teda aspoň pre časť z nás, opäť zapadáme do miestnej krčmy a čakáme na ostatných. Večer nás čaká výber najlepších fotiek a spoznanie víťaza. Kto sa ním stal? Denisa Chríbiková v kategórii krajina a Marcel Rebro spolu s Jurajom Gažom v kategórii detail. Ich fotky nájdete na stránke v úvode už spomínanej.
Tak teda do videnia zajtra!
