VOJAK:
Komu patríš, kráska?
Čia že si, čia si láska?
Si len moja?
Ako to pekne znie: moja.
A ja som tvoj vojak?
Si moja kráska,
moja zlatovláska?
ZLATOVLÁSKA:
Čo nato povedať?
Čo poviem, stojí za veľa?
Len ťažko vydám hláska.
Kráska, zlatovláska?
Veď ja nemám zázračnú moc.
Možno len trocha,
teraz, v túto noc.
VOJAK:
Možno víla nevieš, ale tú moc máš.
Som plne zmotaný tvojími vlasmi.
Tak poď ku mne a svetlo zhasni.
Svet, to veľké bojisko, celé je to o nás.
ZLATOVLÁSKA:
Vlasy mám krátke, len do polovice chrbta
a nie som veru bytosť z rozprávky.
No, myšlienka bojiska sveta mi vŕta,
rada by som zrušiť všetky ľudské šarvátky.
Práve preto ty vojak a tvoja militantná sila
pôsobíš, že zo mňa sa stala zlatovlasá víla.
VOJAK:
Som plne v tom, omotaný tvojími vlasmi.
Kráska, nie si prelud? Poď ku mne, poď sem,
nech sa ťa, malá morská víla, dotknem
a pritúlim, tiež prepletiem našími hlasmi.
ZLATOVLÁSKA:
Hovor mi ako len chceš,
som tvoja malá morská víla,
tvoja kráska, zlatovláska.
Mám mená, ktoré mi dáš.
S nimi sa nás dotkne tvoja láska.
Tak zabudneš na vojnové manévre.
Na spory národov si už zanevrel.
VOJAK:
Som namotaný tebou a tvojími zlatými vlasmi.
Celý náš rozhovor víla, prosím, prebásni.
Zostane v konfliktom svete malá nežná stopa
ako som zložil zbrane, lebo ma tvoj závoj zmotal.
ZLATOVLÁSKA:
Básnim: vytvoríme spolu nový svet,
kde predsudkov a nenávisti vôbec niet.
Strach a zlobu nahradila naša láska.
Som tu, som tvoja zázračná zlatovláska.
