Je teplý letný podvečer a ja sa vraciam domov. Konečne. V predstavách vidím svojho muža, ktorý ma čaká doma. Manželmi sme len pár týždňov. Som nesmierne zamilovaná. Ako sa približujem k domovu, už z diaľky badám postaršieho muža ako si ma obzerá. Alebo sa mi to zdá? Je aspoň o pätnásť rokov starší. Určite má po štyridsiatke a ešte som ho pri našej bytovke nevidela. Možno som si ho len nevšimla, veď tam bývame krátko. Postáva tam a pozerá sa.
Keď som nablízku, vidím, že vyťahuje kľúč a otvára dvere.
Možno fajčil a zrejme tu býva, keď má kľúč, pomyslím si. Drží mi dvere, tak poviem:
“Ďakujem.”
“Nemáte za čo,” odpovedá a usmieva sa.
Čo sa na mňa ten cudzí chlap toľko škerí, preletí mi hlavou, kým čakáme na výťah.
Do výťahu ma nechá nastúpiť prvú.
Džentlmen. Alebo niečo chce? napadne mi.
“Bývame s priateľkou nad vami,” hovorí mi, keď sme vo výťahu sami.
“Vážne? Ešte som vás nevidela,” odpoviem. Tradičné susedské reči.
“Môžem sa vás niečo spýtať?”
Trochu ma to prekvapí, čo sme hluční, alebo ho nejako inak obmedzujeme? Ale vravím:
“Nech sa páči.”
“Ste krásna žena.”
Usmejem sa a vravím:
“Ďakujem.”
“Ste náš typ,” pozrie na mňa priamo.
“Ako, prosím?” trochu som sa zľakla. Som sama vo výťahu s cudzím mužom. Začal mi lichotiť a vôbec sa mi nepozdáva, ako sa na mňa pozerá. Skoro ako na rezeň. A už vôbec sa mi nepáči, čo mi práve povedal. Hovorím si:
Že som ja nešla po schodoch.
“Už nejaký čas si vás všímame. Aj mne a aj mojej priateľke sa veľmi páčite. Sme si tak hovorili, že ak by sme chceli niekoho ďalšieho v posteli, tak ste to vy. Chceli by sme sa s vami milovať,” povie sebavedomo.
Zmätene pozerám. Viac ako tie slová ma ľaká pohľad, akým sa na mňa díva. Zdá sa mi, či sa priblížil? Výťah mi pripadá čím ďalej menší. A cesta ním na tretie poschodie nebola nikdy taká dlhá.
Ten chlap pozerá a čaká, čo poviem.
“Som vydatá,” konečne zo mňa vypadne, akoby manželstvo bola nejaká kontraindikácia.
“Veľmi sa nám páčite. Skúsme to,” nenecháva sa odbiť a ozaj robí krok smerom ku mne.
“Nie, ďakujem,” hovorím náhlivo a najradšej by som z výťahu ušla.
“Tak aspoň ja. Ja sa chcem s vami milovať. Moja priateľka zostane bokom. Nemusí o tom vedieť,” nevzdáva sa.
Cítim svoje veľké vyľakané oči a konečne badám tretie poschodie.
“Určite nie. Dovoľte, chcem vystúpiť. Čaká ma manžel,” snažím sa ovládnuť situáciu.
“Prepáčte, že som obťažoval,” ospravedlní sa akoby pochopil, že prekročil medze. Otvára mi dvere, ale na chodbe zostáva so mnou.
“Prečo ste tiež vystúpili?” pýtam sa znepokojene.
“Nechcel som vás vyľakať. To jedno poschodie vybehnem pešo. Do videnia.” A už ho nebolo.
Chvíľu stojím na chodbe opretá o stenu a rozmýšľam, či sa mi to ozaj stalo, či sa mi to nezdalo. Nie, nezdalo.
Môj muž mi toto nikdy neuverí.
