Stalo sa to nedávno – nakupovala som v drogérii v Tescu nejaké maličkosti a práve som sa blížila k pokladni. Predo mnou stála už len jedna stará pani.
V košíku mala len jeden jediný malý krém. Keď malo prísť k plateniu, dlho hľadala v peňaženke drobné a nakoniec sa s ustrašeným výrazom v tvári pozrela na predavačku a povedala jej, že nemá dosť peňazí. Zdalo by sa - obligátna situácia. Predavačka sa našťastie zatvárila neutrálne (mohlo to byť štandardne aj oveľa horšie) a začala pracovať na stornovaní nákupu. Stará pani sa na nás – stojacich v rade - obzrela s omluvným a zahanbeným výrazom v tvári.
Ten jej pohľad sa ma dotkol a akoby ma niečo znútra nakoplo a zobudilo z mojej letargie. Povedala som, resp. skoro som zakričala na predavačku, že to nemusí stornovať, že ja ten krém zaplatím. Cítila som až fyzické teplo z toho dobrého pocitu, ktorý som si práve vyslúžila. Tá stará pani sa na mňa s prekvapením v tvári pozrela, či to myslím vážne a povedala, že to nie, že nech si nerobím starosti. Starosti!!! Že vraj starosti. Dala som 100 korún za niečo, čo druhému pomohlo a urobilo radosť a mne to vôbec neublížilo! Neublížilo by mi ani tisíc korún, lebo by som bez nich prežila ľahšie, ako táto pani. Naopak, bola som neuveriteľne vďačná, že sa mi vôbec naskytla táto možnosť. No a to, čo nasledovalo potom, ma už úplne dojalo. Tá pani mi so slzami v očiach začala bozkávať ruky! Tak to už bolo veľa. V tej chvíli som jej zase ja so slzami v očiach začala vysvetľovať, že to ja som vďačná jej za to, že mi umožnila vykonať v ten deň niečo, čo malo zmysel. Pohladila som jej ruky, dala som do nich krém a so slzavým úsmevom som sa s ňou rozlúčila.
Preboha, nie je toto všetko naopak? Táto stará pani mala za sebou dlhý život, kedy možno odchovala viac detí, jej ruky prezrádzali, že celý život pracovala, urobila veľa pre svet, pre nás a ona mne ďakuje za to, čo som urobila. Pritom ja by som si mala len sadnúť kdesi vedľa nej a počúvať ju a učiť sa a dávať jej časť zo svojich veľkých mladých peňazí (čo aj robíme, len neviem, prečo tí naši dôchodci potom takto žijú) za všetko, čím tu ona prispela. Ďakujem jej teda aspoň takto v duchu za všetko….a prispievam, kde sa len dá.
