Milujem prechádzky na jar, sýtosť tej zelenej farby sa priam nedá vydržať. Akoby sa mi do tela vlievala živá prúdiaca miazga, ktorá ma nabíja neuveriteľnou energiu. . Na základnej škole sme mali výbornú prírodopisárku, naučila nás mať rád prírodu – na jar sme si vždy sami vypestovávali nové kvetinky, alebo len ponorili vetvičku do pohára a čakali, až niečo vyraší. “Museli” sme si robiť herbár, ku každej zo sto kvetiniek napísať slovenský aj latinský názov. Vtedy sa mi to zdalo príšerné a zaťažujúce a nepotrebné, dnes mnohé z tých kvetiniek poznám a teší ma, že viem aj ich názov. Človek nikdy nevie, čo z toho, čo sa kedy učil, sa mu v živote zíde.
Som vďačná za život v našom miernom pásme, za štyri ročné obdobia v ňom, za krásnu prírodu, ktorú tu máme....keď človek vidí z lietadla tie obrobené políčka či už u nás, alebo v Taliansku alebo vo Francúzsku – radosť sa pozeruť. Tentoraz ma priviala služobná cesta do Paríža, som rada, že práve na jar. “Paríž je vždy dobrá voľba”, odznelo v nejakom filme (žeby Sabrína?), ale dobrý nápad je aj Žiarska dolina, Račkova dolina, Rajecké Teplice, Bratislava – prechádzky v Horskom parku alebo na Železnej studničke, alebo byciklovačka pri Dunaji smerom do Devínskej, to je pohoda.....alebo pozorovanie ľudí pri jarných prácach v ich záhradkách pri ich domoch – to musí byť radosť, aj keď zrovna na jar to asi dá najviac zabrať (aj tak by som to brala, lebo žijem v byte).
Ale brala by som hocijaké pásmo – tá pestrosť na našej zemeguli je fascinujúca, od vysokých nedostupných kočiarov hôr v Himalájach, alebo ľadových plání na Aljaške cez tropické pralesy v Amerike, nádhernú zeleň na Novom Zélande až po krásnu upravenú “záhradku” v strednej Európe – tiahnucu sa od Slovenska, cez Rakúsko, Švajčiarsko až po Francúzsko a Taliansko....všade sa dajú nájsť také krásy, ktoré mi vždy znova a znova vyrazia dych a ja ďakujem za možnosť byť tu pri tom práve teraz.
