Lístky som kúpila v predstihu a keďže som/sme milovníci divadla, tak sme ešte pred tým stihli derniéru jednej nemenovanej KOMÉDIE v Národnom divadle. Môj muž má rád komédie a keďže nám už nejakí kamaráti spomínali, že je to dobré, tak sme sa tešili. Fakt som sa celý deň tešila.
Najprv pekne uvedená derniéra, dozvedeli sme sa,o.i., do koľkých jazykov bolo predstavenie preložené, koľlkokrát sa odohralo a prečo sa s ním lúčime. Bolo to dôstojné a páčilo sa mi to. Predstavenie začína. Spokojných, usmiatych a uvoľnených divákov po dvoch hodinách pomaličky dostávajú – dostávajú nás do pasce troch zúfalých vzťahov – matka vs dcéra, otec vs dcéra a manželský pár. Boli to ukážky tak smutných a nenapraviteľne pokazených vzťahov a príbehov, že mi vtedy to, čo som videla, spôsobovalo až fyzickú bolesť. Realista by povedal – no čo chceš, o tom je život. Tak v podstate reagovali aj mnohí ľudia na okolí. Vtedy som si pomyslela, že som to asi nepochopila, že veď je dobré vidieť realitu reálne, je to moderná hra, tak čo očakávam. Odchádzala som vtedy dosť ubitá (a nebolo to prvý krát).
O týždeň na to bol náš očakávaný koncert – Hegerku som si pamätala, ako charizmatickú, žiarivú osobnosť s úžasnými pesničkami, textami a hlavne jej prevedením. Hľadisko bolo na prasknutie. Po 15 minútach vstúpila – ona, dáma európskeho formátu – a ponúkla nám svoje memoáre, príbehy, lásky, úspech, piesne, kapelu, melódie, slová, nádeje a sny. Očarila nás. Úplne nás dostala. Lasica jej robil spoločníka a spolu s ňou nás zabával. Ako keby sme tam ani neboli, ako keby si spievala a rozprávala pre seba, bola taká prirodzená a taká vášnivá, proste svoja, vek jej na vnútorných kvalitách nič neubral.
Bol to nádherný večer. A vtedy mi to napadlo. Až to vo mne zarezonovalo – konečne viem pomenovať, čo mi vtedy v Národnom divadle chýbalo. Resp. viem pomenovať, čo mi tu nechýbalo – toto predstavenie bolo tiež reálnym zrkadlom súčasnosti (aj keď trochu iného žánru), so všetkými jeho príbehmi a snútkami, ale bolo podané tak, že človeka neubilo, ale skôr nám pomohlo na chvíľu zabudnúť na ťažkosti bežných dní, povznieslo nás nad tú všednú realitu, ukázalo nám iný uhol pohľadu na ňu a pomohlo pookriať na duši. Doslova.
Nie je toto náhodou základným poslaním divadla?
