Keď tieto možnosti a programy začinali, kurz dolára bol taký vysoký, že keď študent pracoval v usa 2-3 mesiace, tak aj keď na konci 2-3 týždne cestoval, aj tak si priniesol domov dosť peňazí na pokrytie vstupných nákladov a veľmi slušný život na dosť dlhé obdobie. Dnes je kurz dolára taký nizky (hoci práve trošku stúpol), že celé usa dobrodružstvo je viac menej o poznávaní, angličtine a pokrytí nákladov (vstupných a cestovacích). Stále je to ešte dobré oproti našim zemiakovým brigádam, ktorých sme sa mnohí zúčastnili počas nášho vysokoškolského štúdia niekoľko krát - obľúbená destinácia Ľubica pri Kežmarku, v sprche len studená voda, celý deň na špinavej triedičke za 200 vtedajších SK....hm....ale zase to všetko okolo stálo za to, na to sú úžasné spomienky.
Program Work&Travel ponúkajú viaceré agentúry, treba mať sťastie na výber, žiadne záruky na to, že vás v usa niekde „neodlifrujú“, nedostanete. Moja dcéra si vybrala agentúru, ktorá mala pred letom v rádiách svoj spot takmer každú hodinu, človek by si myslel, poplatok bude vyšší, ale aspoň záruky väčšie. Pri prvom osobnom kontakte mladík, ktorý v agentúre už dlhšie pracoval, ale sám v usa ešte nebol, vymenoval všetky možné typy prác, ktoré sa cez nich v usa dajú robiť, vymenoval zhruba štáty kde by tá práca mohla byť a určil termín stretnutia so zástupcami zahraničných zamestnávateľov, s ktorými by mladý človek uzavrel zmluvu priamo tu a tým pádom by vedel, do čoho ide. Dcéra si vybrala, akú prácu by chcela robiť, zaplatila nemalý poplatok agentúre (cca 13000 SK) a čakala na stretnutie so zamestnávateľmi.
Samozrejme, ku žiadnemu takému stretnutiu nedošlo. Dcéra to brala ako fakt, zaplatila ďalšie poplatky na vybavenie pracovných víz a na letenku (decká si tieto vstupné peniaze zvyknú alebo „požičať“ od rodičov alebo si aspoň časť z nich počas roka ušetria z brigád, je potrebné rátať s cca 50 000 SK, naša dcéra celý rok pracovala popri škole, tak si zarobila) a čakala, kedy jej konečne oznámia, do akého štátu pôjde a čo presne tam bude robiť).
Do poslednej chvíle nevedela kam pôjde, takmer v deň odchodu sa dozvedela, že pracovať bude v štáte Connecticut, v meste New London. Letenka sa kupovala pre každého do New Yorku, ako spojnici ku všetkým agentúrou pokrývaných štátov, odtiaľ sa decká autobusom dostali do svojej konečnej destinácie. Ako sme sa dozvedeli, agentúra mala na “druhej” strane len jednu jedinú pani (aj to pokladám za šťastie), ktorá sa deťom starala o pozháňanie práce a ubytovania. Dcére dali na ňu telefonický kontakt. Keď sme jej volali, znela veľmi príjemne a povedala, že sa o všetky decká, ktoré jej tam pošlú, postará.
Prišiel deň odletu, po 9 hodinách (letelo sa z Budapešti, letenka bola lacnejšia, cca 20 000 SK) šťastné pristátie a prekvapenie. Napriek tomu, že lietadlo pristálo pred piatou hodinou poobednou miestneho času, posledný vlak/autobus do mesta New London už odišiel, tak že dcéra spolu s ďalšími (boli zo Slovenska viacerí, tak aspoň mali zábavu), čakala 8 hodín na ďalší. Konečne prišla na miesto určenia - tam ich čakal taxikár, ktorý ich priviezol na miesto ich ubytovania. Všetci sa tešili, že po tých dlhých hodinách nespania, konečne zaľahnú. Ale nestalo sa. V izbách nebol absolútne žiadny nábytok (ani postele), tak že prvé, čo museli naši unavení dobrodruhovia podstúpiť, bol nákup nafukovačiek (na ktorých poniektorí spali až 3 mesiace) a posteľného prádla a obliečok a stoličiek a riadu. Nevládali to komentovať, boli radi, že môžu doslova na čokoľvek zaľahnúť a všetko ostatné nechali na riešenie na ďalšie dni.
Connecticut, mestečko New London. Okrem súkromných domov k videniu len banka, Mc Donald a supermarket. Prišiel prvý deň v práci. Hotel Hilton, upratovanie, rozdaný počet izieb na hlavu na deň, ak to človek nestihol, tak bol v práci dlhšie ako 8 hodín, na platenie nadčasov zabudnúť (zhruba po mesiaci jej zo skrinky v práci, kde mali všetci uložené veci, zmizli obidva mobily, jej kamarátovi zmizol zase ipod. Sprepitné, ktoré im hostia nechávali na izbách, im pravidelne mizlo tiež). Prvý voľný deň po dvoch týdňoch, človek nevládze nikam ísť, len dospáva a mailuje, ak má odkiaľ. Oceán je vzdíalený hodinu a pol chôdze, to sa dá, to je super, ale nedá sa v ňom kúpať, lebo je studený a sú v ňom medúzy. Tak aspoň sadnúť si na pláž a dýchať vzduch. Prvé peniaze sa vyplatia po mesiaci, lebo treba mať k tomu vybavený security dokument, na ktorý samotný sa čaká asi 2 týždne. Ale nakoniec sumu, ktorá bola v zmluve, zaplatili. Cez deň nie je pri tejto práci veľa možností na precvičenie angličtiny, snáď len trochu, po práci len o trochu viac.
Keďže každým rokom je ťažšie nájsť si prácu vonku na vlastnú päsť, tak by sa to dalo celkovo zhrnúť asi takto - alebo to človek riskne - vycestuje a hľadá si prácu sám, s tým, že má pre začiatok nejakú zásobu peňazí, aby prežil, kým tu prácu nájde (netreba zabudnúť, že byť dho odmietaný, aj keď sme pripravený robiť úplne hocičo, je dosť frustrujúce)….alebo….využije služby agentúr s tým, že alebo si agentúru vyberie na základe referencie (aj tak nič nemá zaručené), alebo sa silno modlí (modlí sa predovšetkým rodič, hlavne v prípade dievčaťa), aby bola tá agentúra seriózna.
Ale aj tak si myslím, že je vždy lepšie niečo podniknúť, vyraziť a spoznať a vidieť svet, ako doma za pecou sedieť. Kedysi Honzo tiež išiel do sveta a netušil, čo ho čaká, v batohu mal len buchty, v kešeni žiadny mobil ani peniaze, ponúkal len prácu a za to mu stačilo jedlo a nocľah, išlo mu o skusy.. Tak že, myslím si, že to stojí za dobrodružstvo, poniektorí sa naučia fyzicky pracovať, poniektorí sa priučia odvahe a viere v seba, poniektorí si naozaj aj precvičia angličtinu a hlavne uvidia kus sveta. Tak držíme vám palce, deti naše drahé.
