Kostolík bol prázdny, sedelo tam len pár ľudí. Bol krásny deň, slnko osvetľovalo cez okná celý kostolík aj znútra, tak že tie teplé odtiene bledo-modrej a béžovej farby sa zdali ešte príjemnejšie ako inokedy. Presunula som sa do strednej časti, kde sú vázy s kvetmi, kvety sú vždy čerstvé, krásne rozvoniavajú. Aj teraz im pani upratovačka dávala čistú vodu. Snažila som sa čo možno najmenej šuchotať s mojimi taškami, uložila som ich vedľa seba a tichučko si sadla.
Zvyknem sa tu zastaviť, keď nie je omša. Mám rada málo ľudí a ticho, vtedy môžem lepšie rozjímať a ponoriť sa do seba. To ticho milujem, cítim absolútny pokoj, nech by bol ten deň akokoľvek stresový a nech by ma čakalo čokoľvek. Po niekoľlkých minútkach ticha sa znovu rozozvučal organ, medzitým som naň aj zabudla, ako som tam tak v tichu sedela. Zrejme si organista skladbu len precvičoval, ale jeho hra bola hneď od začiatku krásna. Celá tá sitácia sa mi zdala až taká čarovná. Hral nádherne. Tá skladba ma na chvíľu tak pohltila, že som zabudla na celý svet. Bol to neuveriteľný zážitok, nečakaný a taký milý.
„Prebrala“ som sa až na šum, ktorý som začula zozadu, zrejme tá krásna hudba prilákala cez otvorené dvere ďalších ľudí. Prišlo veľa mladých aj starších ľudí, aj detí. Všetci ticho stáli, počúvali. Boli zrejme tiež opojení zvláštnosťou tej situácie, hĺbkou okamihu. Bola som v tej chvíli taká vďačná za to, že Modrý kostolík patrí k tým kostolíkom, ktoré sú celý deň otvorené a tým umožňujú ľuďom kedykoľvek vojsť, len tak, ako nám teraz. Mohli sme vojsť na krásne tiché miesto a na chvíľu sa zastaviť vo svojom životnom behu. Možno sa nám podarí uvidieť všetko to, čo nás v živote stretáva, z inej perspektívy.
