Jej deti chodili na gymnázium, keď si u dcéry všimla, že sa začína chovať zvláštne, bez záujmu o rodinné veci . Dcéra bola vždy komunikatívna, živá, žiarivá, zdravo vyzerajúca a zrazu začala vynechávať rodinné obedy a večere, že vraj nie je hladná. Keďže držanie diéty u dievčat v tomto veku nie je nič neobvyklé, neznepokojovalo ju to nejako zvlášť. Až po pol roku, keď už dcéra vyzerala nezdravo a neduživo, začala mať podozrenie, že sa niečo deje. Prečítala všetky články o anorexii a čím viac núkala dcére jedlo, tým viac ho ona odmietala. Po čase si ovšem všimla aj ďalšiu vec - že sa s dcérou vôbec nemôže rozprávať, že ju vôbec k sebe nepripustí, vôbec s ňou nechce komunikovať a zatvára sa v izbe. Nechápala, čo sa deje.
Mamy cítia, že sa s ich dieťaťom niečo deje, tak zvolala rodinnú poradu a pýtala sa, čo sa deje, či existuje niečo, čo ona nevie a iní vedia a povedala dcére aj všetkým, čo ju trápi. Nikto nič nevedel a nič nezbadal . Pýtala sa dcéry, či sa niečo stalo, či ju niečo trápi, či má problémy v škole alebo niekde, sľúbila, že ak nebude dcéra chcieť, nikto jej nebude nasilu pomáhať, len nech sa vie, čo sa s ňou deje.. Dcéra jej povedala len toľko, že prestala mať pocity. Že jednoducho nič necíti, nič ju nebaví, nezaujíma. Že sa jej “ťažko” žije. Keď mama pátrala ďalej, nič viac sa nedozvedela,. Mama ju prosila, aby jej skúsila odpovedať ešte na ďalšie otázky, ktoré by jej pomohli pochopiť veci, ale dcéra odmietala akékoľvek ďalšie otázky zo strany mamy, na všetko jej hovorila “neviem”. V ďalšej fáze nastúpili choroby – dcéra začala byť stále chorá, po čase v podstate nepretržite – nádcha, kašeľ, chrípka, totálne oslabenie, až absentovanie imunitného systému. Bola stále slabšia. Úplne sa prestala usmievať, ledva za sebou nohy ťahala. Mama pochopila, že musí konať. Bola u obvodnej lekárky, tá jej povedala, že prečo tie deti tak preťažujeme a že nech si nevšíma každú zmenu nálady svojej dcéry.
Nedalo jej, zohnala psychologičku. Múdru, inteligentnú. Boli u nej aj s manželom na pohovore. Psychologička pochopila, aký je ich problém a začala sa dcére venovať. Odhadovaná diagnóza – depresia. Pol roka, rok. Nijaký zvlástny pokrok, ani leto zvlášť nepomohlo, symptómy nezmenené. Po lete sa situácia ešte zhoršila, dcéra prestala spávať, vôbec nemohla zaspať. Jeden deň doma oznámila, že jej spolužiak spáchal samovraždu. A vtedy nastal zlom – napriek všetkému, čo dovtedy mama robila pre to, aby sa nemuselo pristúpiť k liekom, tentoraz pochopila, že musí konať. Nechceli dávať dcére lieky a boli úplne zásadne proti, vedeli, čo to všetko obnáša a môže obnášať, ale museli dcéru zachrániť. Doslova.
Vyhľadali dobrú psychiatričku. Vyrozprávali svoj problém. Psychiatrička nasadila lieky. Výsledok - behom dvoch týždňov mali akoby naspäť svoju dcéru. Aj keď zatiaľ len umelo, aj tak to bol pre mamu neuveriteľný pocit šťastia, že vidí svoju dcéru po dlhom čase zase usmiatu, zdravú, rozprávajúcu, všetkých objímajúcu. Mama plakala od šťastia, aj keď vedela, že to je len začiatok boja.
Lekárka mame zjednodušene vysvetlila, ako je to s tvorbou serotonínu u súčasných mladých ľudí, ktorí sedia stále vnútri, resp. za počítačom, málo chodia von, málo sú na slnku, málo športujú. Serotonín, ktorý ovplyvňuje tvorbu nálady, stimulácie chuti a vitality, sa vytvára v mozgu počas spánku a aby sa vytvorilo dostatočné množstvo tejto látky, je potrebné dostatočne dlho spať a byť cez deň na slnku (svetle). Ak to tak nie je, nevytvorí sa tejto látky dosť a zhubný proces sa začína. Samozrejme toto je jedna stránka veci, druhou, podstatnou stránkou je psychická príčina – príčinou môže byť veľlké sklamanie so sebou samým (napr. v škole alebo v partii), ďalšou možnou príčinou môže byť samotná prílišná citlivosť mladého človeka (samozrejme táto vlastnosť je pozitívna, ale prináša so sebou pre daného jedinca aj s tým spojené úskalia – je to ako s meracími prístojmi, čím detailnejšia je stupnica na meracom prístroji, tým presnejší/detailnejší údaj môžeme zmerať - čiže v prípade ľudí títo citlivejší jedinci vnímajú veci, ktoré sú pre niekoho iného „mimo jeho škálu“, čiže ktoré si niekto iný ani nevšimne – sú schopní zavnímať negatívne myšlienky druhého, dobro a zlo ako také, náladu druhého, atď. a keď nejaká silná negatívna emócia v období puberty narazí na vnútorne vysoko nastavené dobro v mladom človeku, môže dôsť k veľkým „nespracovaniam“ situácie, k strate dôvery v svet, v ľudí a následne k dlhodobému smútku, až k takejto chorobe.
So všetkým môžeme ako rodičia deťom pomôcť, ale nemôžeme sa dostať do ich hlávky, nemôžeme „ovládať” ich myšlienky a práve myšlienky sú tvorcami všetkého dobrého a zlého v živote nás a našich detí. Preto je pomerne ľahké pomôcť druhému s vyliečením chrípky, ale veľmi ťažké pomôcť s chorou dušičkou.
Ale mama sa nevzdala. „Učila” dcéru veriť sebe a svetu naokolo – veriť ľudskému dobru a spravodlivosti napriek všetkému, čo môže okolo seba vidieť. Po cca 8 mesiacoh sa dávky liekov znížili na polovicu, po ďalších 3 mesiacoch sa vysadili úplne. Po úplnom vysadení liekov prežívala mama obrovský strach, aby sa všetko nevrátilo. Každý záchvev nálady u dcéry evokoval u mamy obavu, či sa choroba nevracia. Ale verila, bola si úplne istá, že choroba sa nevráti.
Dcéra vyzdravela úplne. Je z nej zase to šťastné, veselé, dávajúce stvorenie, akým bola pred vypuknutím choroby. Nikdy by si mama nebola pomyslela, čo im život prinesie do cesty, ani tomu, že bude raz súhlasiť s niečím, proti čomu mala vnútorne zásadne negatívny postoj. Ale po tejto skúsenosti už nikdy nehovorí slovíčko „nikdy“. Lebo človek naozaj nikdy nevie, čo mu život prinesie do cesty, čomu bude musieť čeliť a aké rozhodnutia urobiť.
