Bola pravda, že som mala a mám náročnú prácu (stresujúcu, vyžadujúcu dlhodobý vysoký výkon), že dieťa začalo chudnúť a po pol roku zúfalého bádania som zistila, že jej posteľ sa nachádza priamo v strede krížovej geopatogénnej zóny (po presunutí postele dieťa kvitne), že môj brat bol v zime operovaný na štítnu žľazu! (čo ma vtedy úplné zobralo, teraz je po úspešnej operácii), ďalšie dve moje kamarátky boli operované na štítnu žľazu a mnoho iných vecí (ešte šťastie, že ten môj manžel kvitne, to by už bolo príliš, keby aj on mal problém), ktoré by ma teoreticky mohli priviesť k absolútnej únave, ale vzhľadom na môj životný štýl (skoro denne cvičím, dbám na zdravú výživu, dodržiavam pitný režim, nefajčím, nepijem kávu, mam pozitívne myslenie, atď.) je to zvláštne. Nechápala som, čo mi tým vesmír chce povedať.
Situáciu mi pomohol objasniť až môj “duchovný učiteľ. Je to jednoduché – stratila som akoby radosť zo života. Zamotala som sa do spleti povinností, potrieb (hlavne) druhých, prehnanej snahy byť deťom stále nablízku, atď. a nejako mi unikal môj vnútorný pocit šťastia. Vo všeobecnosti som šťastná bola, ale také to ranné (z obdobia školy): “Ach dnes bude super deň, tak sa teším, čo si ja dnes oblečiem” akosi vymizol. Taká tá tichá radosť z každého dňa, s ktorou je veľmi úzko spätý aj pocit spokojnosti s tým, kde sme zaradení (čí už v prací, alebo doma, alebo kdekoľvek), či sa cítime byť realizovaní, spokojní. Nemyslím tým všeobecne chápané spoločenské postavenie, ale náš najvnútornejší pocit (nech robíme úplne čokoľvek), že robíme veci, ktoré robiť chceme a robíme ich radi a nie nasilu. Taká tá tichá radosť, keď človek sedí kdesi v trolejbuse alebo v parku na lavičke a teší sa z toho, čo vidí – stromy, lúka, ľudia, pohľady, smiech…úplne jednoduché veci…táto radosť mi strašne už chýbala, len som o tom nevedela, ale moje vnútro si to takto vypýtalo.
Preto milí my všetci, urobme všetko preto, aby sme tú tichú radosť cítili (zmeňme prácu; vynechajme povinnosti, ktoré nie sú nutné; zjednodušme čo najviac náš prístup k životu (neanalyzujme donekonečna každú situáciu), atď.….ja som si svoju terapiu napísala takto: snažím sa odpustiť všetkému a všetkým, čo mi ublížilo, nechať minulosť tak, rozpomenúť sa na chvíle absolútnej istoty a šťastia z detstva a začať tak znovu-nastavovať môj hormonálny systém...A hlavne - všetko chce svoj čas, tak že veľa trpezlivosti a ja verím, že keď nastúpime na dobrú cestu, tak naše „guče“ v hrdle po čase povolia...
