Toto kedysajšie centrum Byzantskej ríše bolo a je samo o sebe krásne mesto....nachádza sa v ňom okolo 4000 mešít, tak že je sa na čo pozerať a hlavne je problém každú chvíľu jednu „nestretnúť“....najznámejšia Modrá mešita mi vyrazila dych - topánky vyzuť a vhupnúť do rozprávky z Tisíc a jednej noci...a samozrejme k pozeraniu sú aj iné nádherné miesta, ako napríklad sultánsky palác (Topkappi palác), kde mal svojho času sultán svoj hárem, vezírov, klenotnicu, obrovské kuchyne, ktoré vyrábali najrôznejšie pochutiny, atď....
Ľudia sú v Turecku milí, pomáhajú, kde sa dá...ženy sa mi zdajú byť krásne (majú bielu pleť, krásne tmavé vlasy a sú jemné), muži sú typickí tmaví potmehúdovia, majú sice iskričky v očiach a sú milí, ale sú na mňa príliš tmaví a nízki…neustále na mňa vykrikovali, že či mám muža a že si ma chcú vziať (chutné obchodné taktiky) a presviedčali ma, že sú do mňa zaľúbení a keď som im povedala, že na mňa sú príliš nízki, tak ma presviedčali, že s nízkymi je to najlepšie a že sa mi určite páčia, len si to nechcem priznať……no chutné... Boli sme super partia z práce, každý z iného kúta sveta (globalizácia neobišla ani našu firmu), večer sme chodili von (naši Turci vedeli, kam nás majú zobrať, boli to typické turecké reštaurácie, alebo potom reštaurácie ponúkajúce nejakú zvláštnosť alebo zábavné podniky)…tým, že sme tam boli z rôznych krajín, tak o to to bolo zaujímavejšie, lebo človek sa okrem všeobecných srandičiek dozvedel aj veľa zaujímavostí…boli sme tam akurát v období, keď Turci oslavovali tuším 83. výročie vzniku samostatnosti, všade boli vyvešané zástavy, Ataturkove podobizne mohol človek vidieť na každom rohu a v ten deň sme boli práve v Bosporskom zálive v reštaurácii, keď sa spustil ohňostroj a začala sa “oslava” – hrala hudba, ľudia vykrikovali...sú veľmi hrdí na svoju krajinu a veľmi by chceli vstúpiť do EU...raz v nedeľu sa mi prihovoril na lodnom výlete do Ázie jeden milý a inteligentný Turek a hovoril mi o tom, ako žijú, že na východe krajiny je život úplne iný ako ”tu” na západe, že je tam oveľa väčšia chudoba a náboženské doktríny sa prísnejšie dodržujú...tu v Istanbule sme mohli vidieť zahalené ženy, ale bolo ich aj veľa moderných...zvolávali 5x denne k modlitbe, ale vraj keď človek nepríde, nič sa nedeje, nie je to také prísne, lebo vedia, že pomodliť sa môžeš rovnako úprimne aj sám....
V Istanbule žije 14 miliónov obyvateľov a ešte k tomu 6 miliónov denne dochádza do práce, čiže čo sa dopravy týka, úplné šialenstvo (pripomínalo mi to trochu Rím, všade počuť trúbenie, chaos, ale vodiči nie sú našťastie agresívni)…majú navyše len asi 4 mosty (menej ako v Blave, ktorá ma niečo vyše pol mil. obyvateľov), tak že človek presedí hodiny v taxíku, keď sa chce dostať z európskej časti do ázijskej (je to jediné mesto, ležiace na dvoch kontinentoch)…žiť v takýchto veľkých mestách je čo do dopravy veľmi náročné, uvedomila som si veľké výhody menšieho mesta…metro pokrýva len časť mesta, zbytok je pokrytý električkami…všade je dosť veľká špina, ale nečudo, keď chceš nájsť kôš, aby si niečo vyhodila, tak ho nenájdeš kľudne aj hodinu chôdze…
Nakupovať sme chodili baby v štvorici – boli to hrozne zlaté baby a veľmi sme si rozumeli, čo je dosť zázrak...chalani boli tiež zlatí, ale to nie je až taký zázrak........vo veľkých nákupných centrách je veľmi draho!!!...na bazároch je tovar zase nižšej kvality, ale to treba vidieť, tá atmosféra je neuveriteľná...a tie koberce!!! Na bazároch si ich môžete kúpiť aj v dostupných cenách, len otázka je, komu potom darovať všetky tie mlynčeky na korenie, koreniny, koberčeky, mištičky a iné nádhernosti, ktorým sa nedá odolať... čo majú ale Turci úplne najúžasnejšie, sú kašmírové šály a topánky...v žiadnom inom meste som nevidela tak nádherné topánky (a tak drahé, dovoz z Talianska, samozrejme nie na bazaroch), ako tam…aj som si nejaké kúpila, aj šály aj topánky, lebo tam som na to mala čas…
Boli to fakt úžasné 2 týždne.
