Ešte chvíľku mi daj, ešte si zapálim cigaretu a dám pohár vina...ja viem, nemala by som, začne mi búchať srdce, dych nestačí ...
Viete, že poznávacím znamením nedokysličenia mozgu sú sny???? Vlastne nie sny, to sú halucinácie – predstavy.
Ja som ich mala, prichádzala ku mne moja milovaná babička a potom neskôr, môj naj – milovanejší človek. Kosťa. Tridsať rokov som ho nemohla stretnúť, lebo proste pred 30-timi rokmi zomrel. Na ceste do Paríža –alergický záchvat astmy.
A teraz tu zrazu bol - padala som do vody, do hladkej vody jazera, klesala som ku dnu, a on tu bol, objímal ma a držal v náruči, a mne sa ani na chvíľu nechcelo vrátiť...
Prečo sa vrátiť?
Kašlem a dusím sa, z posledných síl moje pľúca kričia – dýchaj!!!
Dávam si kanyly do nosa, zapínam respirátor – dýcham, predýchavam, žijem...
CPAP – blbý stroj s blbým menom – hovorím mu Freddie – on je teraz muž môjho života, jediný, lebo chcem žiť...
