Tak si bežím lesíkom, všade samý voňavý narcis a dánsky podivný biely burinový kvet až to môj alergický nos skoro neprežil, vtáctvo štebotalo o dušu spasenú a slniečko svietilo.
Keď som sa teda po zabijackých spartanských kilometroch vracala, tak len zrazu počujem čosi, ehm... zavýjanie to nebude, volanie o pomoc tiež nie, aha.... dakto sa krvopotne snaží zo seba dostať operný bas. Také tu ešte nebolo ... Cez slzy zalepené peľom pozerám ako sa spoza zákruty vyšobalí klučina, maličká a vychudnutá, sluchátka asi tak dvakrát také ako hlava. Mohol mať asi dvanásť. Dobre, hodím poker face, nech ho chudáka akože nestrápnim, lebo nešťastník nevedel, že za zákrutou dakto bude a len čo ma zbadal, totálne zamĺkol.
Ako sa k sebe blížíme, mňa odrazu hrozne zaujíma mobil a sánkami mi šklbe, kurník, ešte pár krokov, žmúrim oči a hľadám... ktovie čo, akože niečo po vreckách bundy. Nuž, bolo tam prázdno ako pred výplatou. Ako sme sa míňali, tak som akože hodila krátky pohľad, ono to chcelo byť povzbudivé verte mi, ale on proste, vystrašené deco, páperové vlásky strapaté a červeň v tvári taká ako mal ten spálený Američan v Lilo a Stitch. Hanbím sa strašne ale rozchechtala som sa jak stará hyena, som si aj tak pripadala .... ešte mi aj slzy tiekli, ale darmo budeš decku vysvetľovať, že som alergická na všetko kvitnúce....