Monika bola vždy veľmi dobrá študentka, medicínu vyštudovala ľavou zadnou ( ak sa to vôbec o medicíne môže takto povedať). Hneď po škole nastúpila do veľkej nemocnice a po krátkej dobe tak zapôsobila na primára, že jej zveril ordináciu s onkologickými pacientmi. Ťažká práca, zoberie vám celé srdce... Monika sa mesiac pred plánovanou svadbou rozišla so svojim snúbencom. Ako povedal on: aj keď nebola fyzicky v nemocnicii, jej myseľ tam bola stále.
Markéta robila atestáciu už so štvorročným synom, hneď po nej chcela nastúpiť na nejaké pokojné miesto, aby sa konečne mohla venovať rodine. Miesto v súkromnej liečebni dlhodobo nemocných vyzeralo byť vhodné. No ako časom zistila, v tomto zariadení sa ľudia neliečia. Jej pokusy vysvetliť vedeniu LDN, že starí a chorí ľudia si zaslúžia aspoň úctu a ľudský prístup , boli neúspešné. Zistila, že ju tam ako lekárku nikto nepodporuje a ona tam nemôže vykonávať svoje povolanie. Po necelom roku sa vrátila do nemocnice na interné oddelenie. Opäť máva služby nočné i víkendové, ale môže liečiť, môže sa pacientom znovu pozerať do očí.
Marta končila medicínu s ročnou dcérkou, ktorá si doteraz pamätá dlhé týždne strávené u starých rodičov a neskoršie mamine nekonečné služby. Keď sa chvíľu po štyridsiatke stala Marta primárkou, jej ješitný manžel to neprekusol a odišiel od nej i od rodiny.
Tieto ženy obetovali veľkú časť svojich osobných životov, aby mohli svoju prácu vykonávať s plným nasadením. Tak ako si to toto zodpovedné a náročné povolanie vyžaduje. Som im za to vďačná a obdivujem ich.
