Práve kongres bol cieľom nášho putovania naprieč českými vyhrkanými diaľnicami a nemeckými luxusnými asfaltkami. Že sa ten kultúrny šok, čím mám na mysli príchod do čistučkého a zorganizovaného Nemecka, oplatil, sme si uvedomili hneď pri otváracom ceremoniáli 15. medzinárodného kongresu Inclusion International, alebo ak chcete, 15. celosvetového "stretka" podobných nadšencov a priateľov ľudí s mentálnym postihnutím ako sme my. Kývali sme na seba malými papierovými vlajočkami, zatiaľ čo pred zrakom 2 500 účastníkov zapichovali na pódiu vlajkonosiči tie skutočné. Hltali sme srdečné privítania, pozerali na motivujúce a povzbudzujúce prezentácie. Na pozadí za hlavným pódiom žiarila hviezdna obloha a mne sa miestami zdalo, že to pozitívne čosi lieta priamo nad našimi hlavami a cez uši, oči a nosné dierky sa do nás vpíja a udomácňuje sa v nás.
Ak by som tam nebola osobne, snáď by mi to ani nikdy nedošlo. Že človek s mentálnym postihnutím môže nosiť aj tradičný odev mužov zo Saudskej Arábie. Že sa môže narodiť rovnako dobre na Slovensku ako aj v Japonsku. Že aj keď má čiernu pleť, môže ho jeho postihnutie pripútať na vozík a zakáže mu rozprávať. Kongres mi ponúkol mnoho zaujímavých pohľadov. A výhľadov. Napríklad na vystúpenie divadla Ramba Zamba. Asi dvadsiatka umelcov s postihnutím i bez neho nás sprevádzala a zabávala celý kongres. Neviem či to bol zámer, no pri jednej zo záverečných piesní - coververzie Sweet dreams - mi vyhŕkli slzy do očí. Myslím, že si vôbec nedokážeme predstaviť, aké ťažké je žiť v ich koži.
Nemohli sme sa stretnúť na lepšom mieste. Hovorili sme v piatich svetových jazykoch o bariérach a len niekoľko stoviek metrov od nás načúval našim rozhovorom Berlínsky múr. Isto počul aj to ako nariekame nad ťažkosťami, nad ľudským nepochopením a nezáujmom, nad strachom verejnosti z mentálneho postihnutia. Počúval a len tak sa usmieval popod fúz. On už to tajomstvo poznal. Vedel, že zbúrať múry môže len ľudská viera v lepšiu, spoločnú budúcnosť. Asi preto sme sa stretli práve v Berlíne. Aby sme na vlastné oči mohli vidieť, že to ide. Aby sme sa navzájom podelili o taktiku, ako najlepšie taký múr zboriť. Ako postupovať, kedy pritlačiť, kedy odskočiť a hlavne, aby sme si dodali odvahu nikdy neprestať. Až kým sa kúsky toho múru nebudú predávať ako suveníry prilepené na gýčovej pohľadnici...
