Milujem a neúnavne študujem život. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Alica v krajine zazrakov, la vita é bella..niekedy, Svet detí (a ja v ňom), Lásky jednej rusovlásky, Išla Mirka na vandrovku
Deti sa rozbehli v ústrety prázdninám a chodby školy osireli. V triedach je upratané a veľmi ticho. Ostal len pán školník, pani upratovačky a my. V zborovni je rušno a ja nedočkavo odhaľujem najväčšiu záhadu svojho detstva - čo robia učitelia v škole počas letných prázdnin?
Pamätám si, ako sme sa jej smiali, keď na každú hodinu literatúry prichádzala obvešaná knihami, ktoré nakoniec aj tak nepoužila. Krútili sme očami, keď zas a znova spomínala na svoj rodný Trenčín. Nekonečne staromódna - aj taká niekedy bola (keď nás posielala prezliecť sa domov, lebo tričko sa jej nezdalo dostatočne dlhé). Keby som ju dnes stretla, poďakujem sa jej. Za to všetko, čo som vtedy nebola schopná vidieť.
„Ty škuľavec! Čo nevidíš?!" stiahol si okienko a zakričal na šoféra autobusu, ktorý nám bez smerovky náhle skrížil cestu. Bola to moja piata, šiesta jazda v autoškole a keby inštruktor neskočil na brzdu, narazíme. Potom sa otočil ku mne a povzbudil ma k činom: „No poďme Miroslava, na čo čakáte? Spojka, jednotka, plyn."
Viem, že „malé špongie" neznie v ušiach práve najsexi. Ale je to pre mňa najviac výstižné prirovnanie, keď premýšľam o deťoch. Lebo pravdou je, že sa môžeme hnevať na ich zbojstvá koľko chceme. Stále to bude len zrkadlenie nás, veľkých dospelákov. Deti sú malí my.
Stáli sme na eskalátore a čím viac sme sa blížili k výstupu, tým jasnejšie sa mi pred očami vynárali spomienky na toto miesto. Pred pár rokmi, keď som v Prahe ako čerstvá maturantka testovala na vlastnej koži život dospeláka, som sem chodievala na najnudnejšiu brigádu svojho života. Len čo som si našla niečo lepšie, prisahala som, že tieto schody do pekla (vtedy mi tak skutočne pripadali) ma už nikdy neodvezú. A aha, dnes som na nich stála s kolegyňou, ktorej odtiahli auto a my sme sa ho vydali naprieč Prahou pohľadať. Slovenka a Maďarka verzus česká metropola (a zašitá odťahovka).
O ľudí, ktorí sa boja, nemá dnes nikto záujem (ak vôbec niekedy niekto mal). Ideálom doby je odvážny mladý muž, či mladá deva, ktorí svojou tvrdou prácou, talentom a vysokou mierou dennodennej asimilácie na nové podmienky, prispievajú k tvorbe úspešnej a dynamickej spoločnosti. Môžete ma aj zabiť, ale ja sa ideálom nikdy nestanem. Bojím sa.
Ručičkám na hodinách sa nechcelo. Ostávala ešte hodina do odchodu nášho vlaku a zdalo sa, že potrvá večnosť, kým sa tie dve lenivé paličky preplazia okolo ciferníka. Našli sme si teda relatívne čistý stôl v relatívne slušnej staničnej krčme a objednali si kávu. V tej chvíli sme ešte netušili, že do našich životov čoskoro vstúpi trojica ľudí, ktorých by sme mohli označiť ako cigán, žobráčka a terorista.
Stála som v lekárni pri pokladni a ledva som dýchala. Plný nos, ktorý pošteklilo svetlo z neónových lámp, sa práve pripravoval na kýchnutie. Prvé...druhé...tretie hapčí! Cez slzy v očiach som uvidela magistru, ako sa vracia s mojimi kvapkami. Hurá, som zachránená!
Ak by mi vtedy niekto povedal, že o pár rokov si už nespomeniem ani na jej meno, len by som sa zasmiala a odmietavo pokrútila hlavou. Potom by som si k nej sadla na obrubník, pripila si plechovkou piva a vedúc rozhovor o všetkom a o ničom, by som optimisticky hľadela na zapadajúce slnko. Bola to predsa moja najlepšia priateľka!
Sedela som poslušne na stoličke vedľa jej stola. Ona zatiaľ jedným prstom vyťukávala do klávesnice moje rodné číslo. Zvraštené čelo sa jej opäť narovnalo, keď ma konečne našla v databáze pacientov. Potom vzala výsledky testov, posunula si okuliare na nose a povedala: „Máte tu vysoké leukocyty. Nejaký zápal... A možno je to leukémia."
Razili si cestu druhým radom. Návštevníci, ktorí si už stihli sadnúť, úctivo vstávali zo sedadiel a nechávali ich prejsť. Ona šla prvá. Keď prechádzala okolo mňa, otočila sa, aby ho skontrolovala. Naťahoval práve ruku s barlou dopredu. Tak, aby sa o ňu mohol s ďalším krokom oprieť. Druhá noha mu bezvládne visela pozdĺž tela.
„Neviem to pomenovať úplne presne, ale zdá sa mi, že dnešná generácia akoby... nevedela, čo chce," povedala a vykročila do kopca, z ktorého v hustej hmle vytŕčalo len pár stromov. Vyzeralo to smiešne. Ale ako sme sa sami začali strácať v tej bielobe, zvážnela som. Toto nebude jednoduché vysvetliť...
„Predstavte si...," povedala a neveriacky pokrútila hlavou. Potom odvážila pomaranče v sáčku a zautomatizovanými pohybmi podala zákazníčke tašku.
Cez deň klopkali a voňal. V noci stáli a visel v našej predsieni. Už sú dávno v lodičkovo-kožákovom nebi. Ale keď zavriem oči, vidím svoje líce pritisnuté na mäkkú, studenú kožu. Počujem ich veselé klopkanie na schodoch. To sa mama vrátila z práce. Treba ju rýchlo objať!
Po chrbte mi prebehol mráz. Žena, ktorej som hľadela do očí, mi o sebe prezradila všetko. A vlastne vôbec nič. Keď odíde, ostane tu po nej zoznam diagnóz, ktoré jej čas vpísal do lekárskej dokumentácie. A do duše.
Z ceny. Aj zo služby. Takýto titulok by si zaslúžili mnohé zo „super výhodných" zliav, ktoré sa hrdo bijú do pŕs na rôznych „zľavových" portáloch a dušujú sa, že splnia moje najtajnejšie gastronomické/relaxačné/kozmetické či iné priania. Zatiaľ sa im to teda nepodarilo. A po poslednej skúsenosti premýšľam, či to vôbec ešte skúšať ďalej.
Posledné dni som zúrivo oslavovala novučičký titul. Dnes večer som si však nič nenaliala. A tak je dosť možné, že vedľa mňa nesedí sentiment, ale absťák. Každopádne, cítim sa zle. Zvyknem sa tešiť zo zmien a z novôt. A tak som úprimne v šoku z pocitov, ktoré mi zahltili myseľ. Prúser ako Brno. Porozumieť niektorým veciam je možné až časom. Dnes vám vysvetlím, ako je to s týmto prapodivným príslovím.
Požičaj mi tvoje oči. Chcem vidieť tú krásnu ženu, o ktorej mi vravíš. Chcem vidieť, ako sa smeje, je milá a sebavedomo vystupuje. Chcem cítiť tú energiu, o ktorej hovoríš, že z nej srší. Chcem... vidieť seba tvojimi očami.
Kráčam ulicou ako zhypnotizovaná. Po svojej dennej dávke (práce), som vyžmýkaná z energie a jediné, po čom túžim, je otvoriť si pivo. Námestie sa teší, ako opeknelo, keď spoza mrakov vyšlo slnko. Mláky na chodníkoch vytvárajú zdanie, že mesto sa čistí. A predsa to nie je celkom tak. Prejdem ešte pár krokov a nos mi podráždi vôňa, ktorá ma preberie z mrákot. Ocikaný chodník na rohu zastávky. Priamo pod mojimi nohami.
Trvalo asi 5 minút, kým sa okolo Alice uzatvoril kruh zvedavcov. Moletná suseda z piateho medzitým intenzívne volala o pomoc, no namiesto toho, aby vytočila záchranku, sa len nakláňala cez balkón a odušu lamentovala. Jej silný hlas pôsobil na zvedavcov ako mantra - nemo stáli nad ženským telom a v úžase sa kývali zľava doprava. Občiansku povinnosť si splnil len jeden jediný. Viktor vytočil 112 skôr, ako Alica dopadla na horúci betón. V momente keď vyskočila, stál práve na balkóne o jedno poschodie vyššie. Pozeral sa na ňu ako fajčí, ako premýšľa a hľadí do diaľky smutnými modrými očami. Často ju takto pozoroval.
