Ihrisko pred monštruóznym Auparkom sa hemží deťmi každého veku a nikto by ma pri tomto pohľade nepresvedčil, že Slovensko vymiera. Spokojne sa obzerám a s istotou budúceho pedagóga uznanlivo kývam hlavou nad pohybovými aktivitami detí a ich rodičov v sade Janka Kráľa. Je síce trochu nebezpečné prechádzať sa chodníkmi, ktoré brázdia malí policajti a zlodeji na bicykloch, prežívajú svoje hry skutočne naplno, ale pre dobro budúcej generácie som ochotná zvýšiť ostražitosť.
Všetci sú samozrejme od ponožiek až po čiapky perfektne zladení a niektoré rodinky vyjadrujú svoju súdržnosť rovnakým farebným odtieňom svojich outfitov. Slnko presvitá pomedzi listy stromov a pohládza odhalené pupky mladých slečien, ktoré si nadávajú do neandertálcov. Zaujímavé. Vidím, že nadávky môjho detstva (Ty mimozemšťan napríklad) sú už dávno pasé.
Okolo detského ihriska sa hromadia pubertálne hlúčiky, ktoré počúvajú slovenský rap zo svojich mobilov a pohoršujú rodičov, čo strážia svojich malých nezbedníkov. Odvracajú od nich tváre a dúfajú, že ak sa ich dieťa o pár rokov pridá k násťročným, nebude chodiť s namaľovanými monoklami a lebkami na tričku. Škodoradostne ešte chvíľu pozoruje strach v ich očiach a pokračujem v ceste. Smer : Aupark, v ktorom do konca marca „Ožívajú knihy“.
Dvere na fotobunku sa mi neotvoria a musím počkať na svalovca z druhej strany dvier, ktorého ochotne zaregistrovali. Cítim sa diskriminovaná. A úbohá. Ako vždy keď sem prichádzam neupravená, spotená a s mojím starým ruksakom na pleciach. Vnútri sa to hemží bárbinami, ktoré podozrievam z toho, že sú najaté na to, aby sa tu denno-denne prechádzali a šírili okolo seba komplexy. V opare ich hriešne drahých parfumov sa cítim ošumelo a všedne. Aby som si zvýšila ego, predieram sa bárbinami na prízemie, kde Dado Nagy živo diskutuje s Jozefom Banášom. O knihách, ako inak. To je moja parketa. Moja minulosť, prítomnosť a kým mi zrak bude verne slúžiť, aj budúcnosť.
Stojím a očividne zavadziam, lebo do mňa každý vráža. Pritom je ulička široká asi ako zvolenské námestie. Niektorí ľudia asi potrebujú veľa priestoru na sebarealizáciu. Raz je to prerastený seladon so smradľavým dychom a značkovým opaskom. Potom mamička, ktorá ratuje svoje príliš živé dieťa. Na opätkoch sa jej to nedarí a dieťa uniká. Počúvam výchovné pokusy mladej matky a v duchu držím dieťaťu palce. Následne ma atakuje partička asi sedemnásťročných chlapcov, ktorých oblečenie žiari luxusom a dám ruku do ohňa, že to všetko stálo viac, ako som kedy mala na účte. Žiarlim, zúfam. Aupark je aj dnes plný solárkových strašidiel, ktoré poznajú všetky správne značky, ale nevedia, kde je východ. Exit. Sortie. Prosto únik z tohto umelého sveta.
Vráža do mňa ďalší adolescent. Fľochne na mňa a z jeho znechutenej tváre čítam, že je čas ísť. A nevracať sa, kým si nezaobstarám nejaké obstojné handry. Nič sa nedá robiť, kultúra-nekultúra, odchádzam. Vonku sa blbo usmievam na deti na preliezačkách a s istotou budúceho pedagóga smutne konštatujem „Dovidenia o pár rokov v poradni.“
