nessun dorma, alebo o tom, ako si ma rodinné putá spútali

Sebavedomá som bola až príliš. Boh ma musel mať veľmi rád, keď ma za toľkú pýchu potrestal len tým, že som si stihla včas uvedomiť, kam patrím. Ako čerstvá osemnástka som si totiž zmyslela, že som už predsa dostatočne zrelá žena. Odvahu mi dodávalo aj maturitné vysvedčenie so žiarivými jednotkami o ktorom som mala mylnú predstavu, že mi zaručí dlhý a spokojný život. A tak som jedno pekné ráno nastúpila do starej škodovky, smer „Krajšia budúcnosť“. Odhrkotali sme až do Prahy, kde nás šofér vyhodil a nechal stáť na ceste. Zvláštne ako sa ľudia v kritických situáciách menia. Medové fúziky, ktoré mi kamaráti ťahali popod nos zhorkli skôr, ako zmizla škodovka v zákrute. Prvý krát som horko zaplakala. Ale len tak potichu, v sebe, aby nedajbože niekto neuvidel moje slzy! Žiadny telefonát domov, žiadne správy. O pár dní som napísala prvý mail, ktorý znel : „Mám sa super, žiadny problém, všetko som zvládla!“ Verejne sa priznávam, že skutočnosť nebola taká ružová. No vtedy, zaťatá a primladá na to, aby som si uvedomila dôsledky, som zatĺkala ďalej. Dlhé týždne si moji rodičia čítali maily o tom, ako sa mám skvelo, čo všetko úžasne sa dá v Prahe vidieť a koľko peňazí už mám v pančuche. To, že pančucha je deravá a prázdna, rovnako ako môj hladujúci žalúdok som ako nežiaduci neúspech schovávala pred celým svetom.

Trvalo mi tri mesiace, kým som pochopila, že moje ružové sny sa rozplynuli v pražskom smogu. A takmer tri roky, kým som ochotná zverejniť svoje pocity, s „rizikom“, že si to prečítajú aj moji rodičia. Ťažké bolo pripustiť si, že som to JA, kto urobil chyby a tiež, že som to nielen JA, kto trpel kvôli mojej hrdosti. Ešte ťažšie je nájsť si teraz cestu späť do rodného hniezda. Vyletela som primladá na zrelé úvahy a múdre rozhodnutia. Vrátila som sa s pokorou, ktorá však nebola dostatočnou náplasťou na rany, ktoré som spôsobila. S hanbou, ktorá mi bráni povedať to nahlas! Aj preto mami dodnes nevieš, aká som rada, že si si brávala služobky do Prahy a navštevovala ty mňa, keďže ja som bola príliš „zaneprázdnená“, aby som šla domov... Nevieš ani, že som sa vždy rozplakala, keď tvoj vlak odchádzal z Hlavního nádraží... Nikdy som ti nepovedala ako ťa potrebujem, lebo som nechcela byť na obtiaž. A ty si to tak potrebovala počuť... Ďakujem za teplé jedlo, ktoré ma vždy čakalo na stole, keď som sa vracala na pár dní... Ďakujem za drobné, ktoré si mi nechávala, lebo som sa hanbila vypýtať si, hoci som peniaze veľmi potrebovala... Ďakujem za všetky kázne a rady, ktoré som púšťala jedným uchom dnu a druhým von. Kiežby som ťa skutočne počúvala! Mami, povedz za mňa ocovi, že mu ďakujem za smsku na meniny, lebo bol jediný, kto si na mňa spomenul... Povedz mu, že mi chýbal ten jeho „trápny“ operný spev a že za jediné „Nessun dorma“ by som ho vyvážila zlatom... Nikdy som mu nepovedala, ako ma bavia sobotné a nedeľné obedy, keď frfle na tvoje jedlo a aj tak ho zje, keď rozpráva s plnými ústami, hoci nás učil, že sa to nepatrí... Oci, ani nevieš, aký si úžasne zábavný keď nám rozprávaš príbehy z detstva... Nevieš ani to, ako sa mi tisli do očí slzy vždy, keď som ťa videla ako stojíš na zastávke a kývaš môjmu autobusu...

Tie trápne rodinné tradície, pred ktorými sa, ako som na vlastnej koži zistila, nedá ujsť, mi dnes neskutočne chýbajú. Žijem teraz pre zmenu v metropole slovenskej a hoci podobností by sa medzi týmito mestami našlo ozaj len zopár, pocit, že jediné čo mi pripomína rodinu sú fotky a clivota v duši, ostáva. Odchod z domu sa asi nedá prežiť bezbolestne. Chýbajú mi hádky o tom, kto pôjde prvý na vécko, kto povysáva, kto utrie riad... Chýba mi mamine jedlo, otcov humor, sestrin bordel... Neviem či slovko „ďakujem“ obsiahne všetku lásku a vďaku čo cítim, no pochopila som, že najlepšie čo sa mi mohlo stať bolo, že som sa vo svojich 21 rokoch začala správať presne tak, ako som to nikdy nechcela – ako moji rodičia!:)

PS: Dnes milujem Nessun Dorma:)