Starkému in memoriam

Pamätám sa ešte na exkurziu na Martinský cintorín, keď sme sa pubertálne vymaľované preháňali pomedzi hroby a hľadali, kde je pochovaný J.Kalinčiak. Spomenula som si na to aj včera, keď som v čiernom zástupe pochodovala za pohrebným autom. To isté miesto, to isté ročné obdobie. Iný ľudia, iná príležitosť.
Začnem ale od začiatku, potrebujem si to sama ujasniť. V sobotu ráno zvoní telefón. Mama. Plače. Starký... zomrel... Zložím. Plačem. Robím si raňajky. Plačem. Idem von. Venčím psa. Pijem kávu. Večeriam. Líham si do postele. Spomienky sa vynárajú z tmy. Čudujem sa koľko si toho pamätám. Starký sa oblieka a ideme na prechádzku. Na kopci vyťahuje z vrecka karamelky, ktoré nám starká zakázala. Šibalský úsmev : „Nate, berte a starkej ani muk!“ Preskočím pár rokov. Sme v Martine. Starký nás bráni : „Veď ich toľko nehreš, sú to len deti“. Starká nemá šancu, odchádza do vedľajšej izby... Zrazu som sa spomienky menia, jedna strieda druhú a predsa ostávajú rovnaké. Starký na posteli. Len leží, ťažko dýcha, na tvári má kyslíkovú masku. Je bledý, vyzerá tak bezmocne a krehko. Tu sa zastavím. Musím pohľadať vreckovku na uslzenú tvár. Aj ja sa cítim bezmocne a krehko. Ležím na posteli a snažím sa plakať potichu, hodiny už dávno odbili nočný kľud.

Nedeľa. Spomni aby si deň siatočný svätil. Neviem čo ma to napadlo. Boh tu už nepomôže. A predsa sa k nemu obraciam. No bolesť mi ostáva ležať na pleciach. A má akýsi iný rozmer – je čoraz väčšia.

Pondelok. Nepamätám sa čo bolo. Zomrel mi starký.

Utorok. Naozaj zomrel. Mama mi volá z Martina a sucho mi oznamuje, že si mám zohnať niečo čierne na pohreb. Že to nemusí byť teplé, lebo starkého spália a na cintorín sa nepôjde. Jej hlas sa ani nezachveje, akoby mi oznamovala, čo máme dnes na obed. Asi nie som jediná, ktorá je v šoku.

Streda. Cestujem domov. Oblečená v čiernom. V preplnenom autobuse ostáva miesto vedľa mňa prázdne... Určite to cítiť! Tú bolesť, ktorou som presiaknutá. Umrel...

Štvrtok. Deň pohrebu. Otec umýva auto. Akoby na tom záležalo. Sedíme hodinu v aute a nikto nič nehovorí. Otvárajú sa dvere. Teta má slzy v očiach. Byt je plný cudzích ľudí. Vraj moja rodina. V kuchyni sa plače. V obývačke sa rozpráva o výmene okien. Život je majster absurdnosti. Starká nás objíma a plače. Aj mama plače. Ja sa držím. Zomrel, áno, je to tak. Ale určite sa mu uľavilo. Nechcel by aby sme plakali. Vždy chcel aby sme boli šťastní. To si hovorím a napchávam sa chlebíčkami. Nič, ale vôbec nič ešte nechápem.

13:00. Auto parkuje, vystupujeme na štrkovú cestičku. Kaplnka je už otvorená. Rozhovor viazne.

13:05. Vchádzam.

13:05:10. Vidím truhlu.

13:05:15. Vidím starkého v truhle.

13:05:20. Cez slzy už nevidím vôbec nič.

Neviem čo sa dialo potom. Viem len, že všetkých prešiel smiech. Starká sa zrútila, keď prišla k truhle. Aj teta. Aj mama. Ja som sa nedokázala ísť ani pozrieť. Sedela som na stoličke v tej chladnej kaplnke a všetko sa dialo akosi samo. Prišli dvaja páni a dali dole sklenené veko. Niekto niečo hovorí. Po 39 rokoch ťažkej choroby... Plač.
Precitla som len keď truhlu naložili do pohrebného auta a ktosi ma podoprel svojím plecom. Kráčali sme cintorínom, svietilo slnko a mne sa zdalo, že sa mi to sníva. Išli sme ako väzni na galeje, hlavy sklonené, akákoľvek snaha tváriť sa dôstojne bola vždy zmarená novým a novým vzlykom. Zvláštne ako vám hneď vytrysknú slzy, keď počujete cudzí plač. Úprimnú sústrasť. Vietor ju unášal kamsi do neba. Za tebou starký...

Nechcela som o tom písať blog. No žiaľ ma premohol. Žalujem sa svetu lebo viem, že nie som jediná, kto stratil blízkeho človeka. Pýtam sa nemej steny oproti mne, čo bude teraz? Skúšam sa podeliť o svoju bolesť, lebo sa mi zdá, že nemám toľko sily aby som ju zvládla utíšiť sama. Topiaci sa slamky chytá. Čoho sa chytá pozostalý? Ostali mi len spomienky a nie je ich veľa. Skôr ako by mi pamäť opäť vypovedala službu a uzamkla predo mnou tajomnú minulosť, kladiem tieto spomienky na „papier“ a vzdávam hold človeku, ktorého odchodom sa moja duša prvý krát zachvela v skutočnom žiali. Odpočívaj v pokoji starký...