alicina vykypená polievka

Byť za každú cenu milá k ostatným ľuďom sa mi nikdy nevyplatilo. A predsa som sa zubami-nechtami držala tej zidealizovanej predstavy, že najdôležitejšie je v živote urobiť na každého dobrý dojem a zapôsobiť. Keď som v dvadsiatom prvom roku svojho života konečne pochopila, že niektorí ľudia sú ako emocionálne pijavice, ktoré z vás vysajú aj posledný zvyšok energie, rozhodla som sa, že viac ako na mojej násilnej milote mi záleží na zachovaní vlastnej identity a psychického zdravia. Stručne a jasne – začala som sa k ľuďom spávať tak, ako som to skutočne cítila.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (3)

„Musíš sa s ňou porozprávať, ona to určite pochopí,“ presviedčali ma všetci, ktorým som sa zverila so svojim problémom. „Jasné, ste predsa dospelí ľudia. Musíte si to vyjasniť, veď predsa bývate na jednej izbe, takto to dlho nevydržíš...“ Veru. V tej dusnej atmosfére sa už nedalo ani len dýchať. Začalo sa to nevinným kúskom papiera, ktorý ležal na mojom stole a mal za úlohu mi oznámiť, že som neohľaduplná, egoistická a ráno priveľmi hlučná. Ok. Veď spolubývajúca sa v pondelok vráti, hádam to vyriešime. Tiež mi nebolo naše neharmonické spolunažívanie po vôli. Zadok jej frajera som vídavala častejšie ako by mi bolo milé (vlastne, vôbec mi to milé nebolo:), keďže u nás rád prespával a ráno mu vždy vykukol spod internátnej periny. Ja, ranné vtáča kontra Maťka blondínka a Maťka všivavka, nočné stvory. Problém číslo dva. Im vadilo, keď som ráno šuchotala s cereáliami, mne ich dlhé predlhé ničnerobenie s náhlym precitnutím, len čo odbila polnoc. Rozhovor bol nevyhnutný.

„Baby, chcem Vám niečo povedať,“ odhodlala som sa konečne prehovoriť do ticha, ktoré nám v pondelkový večer vkĺzlo do izby. Slová sa mi z úst len tak sypali, no narážali na duté hlavy. Maťka všivavka sedela a hľadela do knihy. Maťka blondínka ležala otočná chrbtom. No nič, ideme ďalej. Asertívne som začala vysvetľovať, ako ma mrzí, že som ráno hlučná, dokonca som ako bonus predniesla krátky príhovor o tom, ako som sa zamyslela a zlepším systém otvárania sáčku od cereálii, ktorého šušťanie ich ráno tak irituje. Ticho stále nič. Rozhodlo sa snáď v tej izbe ostať na veky?! Skúsila som teda stratégiu, ktorú som si nazvala „Citlivá struna“ a brnkla som : „Maťka, vadí mi, že tvoj priateľ je u nás pečený – varený...“ Celé mesiace tutlaná trauma bola vonku a mne nezostávalo nič iné, len čeliť búrke, ktorá sa našou izbou prehnala len čo dozneli moje slová.
Maťka blondínka sa o kúsoček otočila, až som sa zľakla, že sa mi predsa len pozrie do očí a ja nadobudnem pocit, že tento rozhovor je naozaj skutočný a nielen paródia.
„A ty si myslíš, že mne to nevadí?“, vychrstla na mňa. No jasné, mohlo mi dôjsť, že jej vadí jej vlastný priateľ, aká som ja len hlúpa:)!
„A to sa máme podľa teba stretávať na ulici?“, sipela ďalej. Keď po piatich minútach ďalších nelogických argumentov konečne stíchla, nezmohla som sa na slovo. Vlastne to bolo úplne zbytočné. Nebavilo ma rozprávať sa s jej chrbtom a vlastne už ani predkom. Maťka všivavka statočne čumela do knihy. Do očí sa mi samovoľne vtlačili slzy.

Najväčšia chyba je asi tá, keď čakáme, že naše šľachetné pokusy o ujasnenie situácie sa stretnú aj s niečím iným ako obranou. Keď varíme polievku a nestiahneme oheň, skôr či neskôr jej pod pokrievkou začne byť tesno a vykypí. Teraz môžem už len ľutovať, že som si skôr nevšimla, že voda už vrie a treba s tým niečo robiť. Za každú cenu milučká, priateľská a obľúbená sedím teraz sama na izbe a spolubývajúce vrtia zadkami na diskotéke. A moje ašpirácie stať sa „Najlepšou spolubývajúcou všetkých čias“ pomaly miznú v poznaní, že niekedy je aj na úprimnosť neskoro.