Sadli si na svoje miesta a začali sa rozprávať. O speváckom obsadení, bulletine, orchestri, ktorý sa dole pod našim balkónom práve pustil do rozcvičky. Ich rozhovor bol zvláštny. Často na seba nereagovali cez otázky, ktoré si vzájomne kládli. Akoby stačilo, že boli vyslovené. Roky, ktoré spolu prežili, im umožnili vynechávať slová či vety a predsa si rozumieť.
Bola som unesená už len ich prítomnosťou. Ona, jemne, ale starostlivo nalíčená, s vejárikmi vrások okolo očí. Hrdo sa niesla v šatách, čo už dávno vyšli z módy, ale nikdy neprestali vystihovať to, kým bola. Dámou. On, napriek očividným zdravotným problémom, nahodený v starostlivo vyžehlenej košeli s motýlikom, šviháckom saku a lesklých čiernych lakovkách. Nad oboma sa vznášali obláčiky jemnej vône, ktorú už nedostať. Neubránila som sa dojmu, že toto je ich rande. Ich večer.
Kútikom oka som ich sledovala ešte pár minút. Vo vnútri ma čosi hrialo. Potom sa zdvihla opona. Na hľadisko sa zniesla tma a skryla i párik susedov, ktorý sa mi tak páčil. Javisko však ponúklo niečo na oplátku. Príbeh Otela. Keď si po prvých dvoch dejstvách speváci prišli spoza spustenej opony pre zaslúžený potlesk, On sa zdvihol, oprel o barlu a zakričal Bravó!. Ona ostala sedieť, aby ho podpierala. Ale nebolo pochýb, že toľko radosti z kultúrneho zážitku som ešte v žiadnych očiach nevidela.
Bola to čarovná chvíľa. Presiaknutá ich úctou k umeleckým výkonom, gráciou ich elegancie, láskou. Trvala len krátko. Prerušila ju staršia žena, tisnúca sa k východu. Na sebe mala lesklé legíny a tričko z New Yorkeru. Keď prechádzala okolo nás, On a Ona sa na seba veľavravne pozreli a oči sa im usmiali. Veru, už to v mnohých veciach nie je, ako bývalo... Myslím, že nie všetko, čo patrí minulosti, by tam malo zostávať. Elegancia, úcta a pravá láska by mali ostať nadčasové.
