Na jeden prúser ako Brno potrebujeme: jednu vysokú školu, pár úžasných spolužiakov a štátnice. Postačia dva roky. Ale intenzívne! Samozrejme, nemyslím intenzívne návštevy prednášok. Kľúčové sú všetky tie drobné radosti a starosti okolo. Káva z automatu, pivo v blízkej putike, spoločný nepriateľ a opakované skúšky, žúr až do rána bieleho, alkoholické okienko a spoločná rekonštrukcia udalostí.
Vysoká škola musí spĺňať jednu podmienku - nemôže byť v mieste vášho bydliska. A ak je priamo v Brne, je to štýlové. Musí vám voňať exotikou, nebyť každodenná, ale vzácna. Ak navštevujete školu, ktorá je za rohom vašej ulice, nemáte šancu zažiť dobrodružstvá z ciest - počnúc meškajúcimi vlakmi a končiac pri anonymite, ktorú vám poskytuje cudzie mesto.
Ako spoznáte úžasných spolužiakov? Spolupracujú. V škole, v bare, ale tiež na vašom osobnom raste. A keď sa škola skončí, zlomia vám srdce. Môžu sa volať napríklad Maťka či Lucka... Ale to nie je podmienka.
Trojkombináciu pre výrobu prúseru uzatvárajú štátnice. Štátnice sú mrchavá záležitosť. Najprv vám zoberú takmer všetok čas. A potom vám ho vrátia späť. Len tak, z ničoho nič. Čas po štátniciach dýcha absurditou. Aj sa tešíte, aj je vám smutno. Aj ste získali, aj stratili. A ani nestihnete vytriezvieť z oslavy nového titulu a je tu - prúser ako Brno.
Pokúsim sa nezakončiť tento príbeh kvílením a srdcervúcim plačom. Je predsa normálne, že niečo sa končí, iné začína. No aj tak. Nie je to zvláštne, ako nenápadne sa vám niekto vkradne do života a s akou pompou z neho odchádza? Optimista by povedal, že je to predsa len symbolický odchod. Však v dnešnej dobe je toľko možností ako ostať v kontakte...
Dnes ale nie som optimista. A šialene mi chýba to všetko, čo mi priniesli dva roky v Brne. A niet to s kým zdieľať. Tak aspoň takto. Chýbaš mi..
