"Dobrý deň, ja som Vávrová, a vy ste...?" začala som rozhovor. "Dobrý deň, ja mám diagnózu XY," znela odpoveď. Spozornela som. Žiadne meno? Opýtala som sa ešte raz. A zistila aj „meno", aj „priezvisko", dokonca aj „stredné meno". Bohužiaľ v slovníku podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb.
Veľa krát som premýšľala nad tým, ako sa to deje. To prelínanie sa človeka s jeho diagnózou. Až splynú v jedno. Alebo nesplynú. Lebo nie so všetkým sa dá zmieriť. Rozmýšľala som, aký je to pocit, keď je to diagnóza na celý život. Boľavá a stigmatizujúca. Ak na vás kvôli nej ukazujú prstom, znechutene sa odvracajú, alebo sa vám smejú. Tí druhí. Tí bez diagnózy. Samozrejme, neprišla som sa nič. Myslím, že to nemožno pochopiť.
Keď pani Diagnóza XY odchádzala, mala som výčitky. Poslala som ju inam. Nevedela som jej pomôcť. Do iných dverí, na ktoré bude o chvíľu klopať. Keď sa otvoria, predstaví sa svojim dlhočizným, strašidelným menom. A ak za nimi narazí na ďalšieho „profesionála", možno získa ďalšie meno do zbierky.
Označili sme si spomedzi seba tých slabších, menej schopných, viac závislých od našej pomoci. Niekedy premýšľam prečo. Naozaj im tým chceme pomôcť? Kým pni Diagnóza XY odišla, to meno som z nej predsa len vytiahla. Zašepkala mi ho, akoby to bol hriech. Mať meno ako ostatní. Keď má diagnózu...
